V Japonsku je to až mrazivo rozšírený jav – hovorí sa tomu kodokuši (osamelá smrť). Ľudia zomierajú doma, často celé týždne či mesiace bez toho, aby si to niekto všimol ☹
A nie je to len „problém starých“. Týka sa to:
- starších ľudí bez rodinných väzieb,
- mužov, ktorí celý život pracovali, no nikdy si nevytvorili blízke vzťahy,
- aj mladších, sociálne stiahnutých ľudí (hikikomori), ktorí sa stratili zo sveta bez toho, aby to on postrehol.
Je na tom desivé hlavne to, že ide o vysoko organizovanú, bohatú a disciplinovanú spoločnosť, kde navonok všetko funguje perfektne – rýchlovlaky jazdia čoraz rýchlejšie, už 320 km za hodinu … a experimentálne až 600 … a za niekoľkosekundové meškanie sa tu Železnice cestujúcim ospravedlňujú … ale vo vnútri sa v skutočnosti spoločnosť potichu, pomaly rozpadá. Ako keby výkon, poriadok a slušnosť mohli nahradiť skutočné vzťahy (… ach tá naivná, prostoduchá Ázia … tá Čína) ☹
V istom zmysle je ale Japonsko také vzorové, extrémne „čisté“ zrkadlo pseudomoderného sveta:
- keď sa vzťahy redukujú na funkciu,
- keď hanba nahradí schopnosť požiadať o pomoc,
- keď sa človek učí „nezaťažovať“ ostatných – až kým úplne nezmizne.
Pre mňa je kodokuši varovanie: spoločnosť môže fungovať technicky dokonale, ale zároveň zlyhať ľudsky… potom ale smrť v osamelosti nie je len náhoda – ale je to tichý dôsledok „kultúry“, ktorá sa postupne celkom odľudštila … a kvôli tomu sa prepadla do úpadku, takže jej ďalšia existencia postupne stráca zmysel ☹
P.S. V Japonsku je pretvárka taká normálna, že tam úsmev neznamená, že človek sa cíti dobre, je to len prejav „zdvorilosti“ – povinnosti … je to len taká grimasa, len taký falošný úškľabok, v totalitách ale normálny ☹


...svet videl - a zabudol - akí "... ...
To ma neprekvapilo, ale prekvapilo ma... ...
Celá debata | RSS tejto debaty