karol

Ale  koná proti jeho vlastným záujmom? Pohľad za oponu najnovšieho prieskumu.

Najnovší májový prieskum agentúry Focus priniesol pre mnohých šokujúce prekvapenie … náskok Progresívneho Slovenska sa prakticky vyparil … a Smer-SD mu s výsledkom 18,1 % dýcha tesne na krk ☹

 Ako je možné, že po mesiacoch zdražovania, drastickej „konsolidácii“ verejných financií a oslabovaní právneho štátu popularita vládnej moci neklesá?

Mnohí ľudia si dnes kladú frustrovanú otázku: Prečo podstatná časť spoločnosti nedokáže voliť v prospech krajiny a teda ani svojej vlastnej budúcnosti?

Sociológia a politická psychológia pre tento fenomén majú jasné, hoci znepokojivé vysvetlenia.

1. Emócie valcujú čistú racionalitu

Mnohí voliči … a to hlavne v regiónoch sú všetko iné než len akési chladné počítače, ktoré pred vhodením lístka analyzujú grafy o stave verejného dlhu.

V ich prípade rozhodujú tak, ako aj pri malých deťoch len ich čisté emócie, pretože sú dospelí len fyzicky … preto by sa dalo povedať, že často pôsobia len ako také uzlíčky nervov … ☹

Preto sú ich strach, hnev, pocit opustenia štátom alebo naopak túžba po ochrane a bezpečnosti tými najsilnejšími pákami v slovenskej politike … a lídri bez chrbtovej kosti – „ako správne hyeny“ … dokážu tieto emócie „majstrovsky“ premeniť na politické body pre nich …

Preto „ľudový muzikant ujo Fico“ dokáže na ich pocitoch vyhrávať ako na takých gajdách … brnká im na tie ich najspodnejšie struny ☹ … a jeho volič potom vníma jeho voľbu ako ochranu pred „hrozbou“ tak, ako to bolo donedávna aj v Maďarsku.

Vzniká potom to, čo odborníci nazývajú tzv. „voličský paradox“, čiže časť spoločnosti nedokáže voliť v jej prospech …

To preto, lebo sa nedokážu postarať ani o seba, o svoje vlastné zdravie … stúpajú si po ňom a vo svojej slepote si skracujú život … pália si sviečku života z obidvoch koncov … a práve preto zlyhávajú aj vo voľbách … ☹

2. Identita je dôležitejšia ako peňaženka

Pre veľkú časť slovenskej populácie je príslušnosť k nejakej skupine dôležitejšia než reálne dopady politík na jej každodenný život … preto takýto občan radšej odpustí strane zhoršenie zdravotníctva či vyššie dane, len ak má pocit, že „bojuje za našich ľudí“, že „chráni ich svet pred tými zlými mestskými liberálmi“ ☹

Voľba sa ale potom mení len na akúsi otázku lojality ku „svojmu kmeňu“ tak, ako je to aj v Afrike … (fíha, takže aj my tu máme „Pygmejov“? 🦴)

3. Rozdelení v samotnom chápaní „prospechu“

Najväčším úskalím slovenskej reality je, že pojem „spoločenský prospech“ stratil svoj univerzálny význam … to čo vzdelanejšia a proeurópska časť krajiny vidí ako fatálne poškodzovanie štátu a medzinárodnú izoláciu, to tá druhá vníma pokrivene … ako tzv. suverénnu politiku, stabilitu a poriadok tak, ako to bolo kedysi aj v totalite ☹

 Negatívne dopady vládnutia navyše títo voliči nedokážu pripísať tým, ktorí ich skutočne spôsobili, čiže neschopnosti svojich lídrov, ale „jedine možne vinou tých druhých“ … tzv. vonkajších nepriateľov – Bruselu, opozície či médií tak, ako je to aj v Rusku ☹

Čo nám hovorí aktuálny Focus?

Dáta jasne ukazujú, že vládne jadro zostáva extrémne lojálne a zmobilizované … že voliči Smeru či Republiky žijú v tých ich informačných bublinách, kde sú reálne ekonomické a aj iné problémy „úspešne“ ☹ prekrývané pseudokultúrnymi vojnami a neustálym hľadaním vinníka.

Slovensko je preto dnes hlboko rozštiepené … veď pokiaľ bude polovica krajiny ignorovať ekonomickú a sociálnu realitu výmenou za sľuby o „silnom štáte“, politická patová situácia sa nezmení … a práve preto sa stalo hlasovanie proti záujmom Slovenska – hlasovanie naopak … novým štandardom slovenskej politiky ☹