karol

Odborníci na chyby tých druhých ☹

Výrok by možno stál za zamyslenie, keby neprichádzal z krajiny, kde je porušovanie pravidiel, práva aj elementárnej slušnosti dlhodobo povýšené na štátny štandard, takže na celej veci nie je najzaujímavejšie samotné hodnotenie Lotyšska, ale mentálny mechanizmus, ktorý ho umožňuje vysloviť bez náznaku akéhokoľvek rozporu.

Ide tu pritom o typický príklad z psychológie, o tzv. projekciu … vlastné zlyhania premietnem na iného a na ňom ich aj skritizujem, čo je jeden z tzv. „obranno – útočných“ mechanizmov, slúžiacich na udržanie si svojej sebaúcty napriek svojej úplnej neschopnosti.

Takže cudzie chyby sa v Rusku nafukujú do rozmerov civilizačného kolapsu … a vo verejnom priestore tam tento jav „funguje“ už desaťročia. Kritika smerom von je nielen povolená, ale je tam aj priamo vítaná … slúži ako náhrada sebareflexie, ktorú systém neznesie a preto ju odmieta. Sloboda a zodpovednosť sú dve strany jednej mince … takže v takejto totalitnej – neslobodnej krajine je nezodpovednosť logická … a preto aj všadeprítomná ☹

Čím je režim autoritárskejší, tým cíti väčšiu potrebu moralizovať svoje okolie – nie preto, že by mu išlo o morálku, ale len preto, aby sa tým zakrylo jeho vlastné bezprávie … ľudovo sa to volá „zlodej kričí chyťte zlodeja!“ ☹

Keď ruský predstaviteľ alebo verejne známa osobnosť hovorí o „banánových republikách“, nejde pritom len o náhodný výrok, ale je to jazyk impéria, ktoré si zvyklo merať dvojakým metrom: jeden pre seba, druhý pre všetkých ostatných. Právo, sloboda, pravidlá – to všetko sú v tomto svete relatívne pojmy, platné len dovtedy, keď sa hodia … a najnebezpečnejšie na tomto spôsobe ne-myslenia je, že sa časom stáva samozrejmosťou.

Človek vyrastajúci v systéme, kde sa zodpovednosť nikdy nehľadala doma, ale vždy u susedov, prestáva rozlišovať medzi kritikou a cynizmom, veď kritizovať druhých je jednoduché, pohodlné a až príjemné, v mnohých dokonca vyvoláva až určitý stav blaženosti ☹ … poznal som jedného, ktorému pritom dokonca odlietali sliny od huby ☹

Takže v Rusku vzniká paradox … krajina, ktorá systematicky ničí právny štát, slobodu médií aj základné ľudské práva, sa pasuje do role arbitra civilizovaného správania … nie preto, že by jej na ňom záležalo, ale preto, že bez tohto sebaklamu by sa celá jej konštrukcia zrútila. Rusko je v tomto zmysle historicky ranené slepotou voči sebe samému, pretože tá nevznikla včera … a ani s Putinom nie, ale je hlboko zakorenená v dejinách krajiny.

Ruskí cári teda určite neboli žiadni demokrati, ale otvorení despotovia – často až brutálneho, ázijského typu, preto upozorniť cára na jeho chyby nebolo aktom lojality, ale len prosbou o popravu ☹… symbolickým vrcholom tejto despocie je postava cára Ivana Hrozného, ktorý v záchvate šialenstva zabil vlastného syna a následníka trónu.

Nešlo pritom len o rodinnú tragédiu, ale o ukážku moci bez akejkoľvek brzdy či zodpovednosti … a predsa sa nikdy nekládla otázka, či chyby nemal aj on sám, chyby mali predsa vždy tí druhí … no a po roku 1917 sa nezmenil princíp, ale len slovník.

Lenin, Stalin a všetci ich nasledovníci pokračovali v tom istom modeli moci: neomylný vodca, nepriateľ zvonka aj zvnútra, absolútna imunita voči kritike, takže to, čo malo byť revolúciou proti despocii, sa nakoniec stalo len jej modernizovanou verziou … veď sám Lenin sa raz vyjadril že: „čo by to bola za revolúcia bez šibeníc“ … a nakoniec sám zomrel na syfilis ☹

Preto Putin dnes nie je žiadnou historickou výnimkou, ale len logickým pokračovaním línie, v ktorej sa moc nikdy neučila sebareflexii … a spoločnosť, ktorá bola po stáročia vychovávaná k tomu, že kritika nahor je zakázaná a kritika smerom von je povinná, tento model vnútorne prijala.

Preto ruský verejný diskurz produkuje odborníkov na chyby tých druhých, ale vlastné chyby v ňom neexistujú – tie sú premenované na tradíciu, historickú nutnosť alebo obranu pred nepriateľmi.

Spoločnosť, ktorá sa nedokáže pozrieť do zrkadla, skôr či neskôr začne bojovať so všetkými, ktorí jej ho nastavujú … a presne preto Rusko neustále hľadá chyby na iných: nie zo sily, ale len z hlboko zakorenenej neschopnosti zniesť pravdu o sebe samom … a podobnosť s tým „našim“ Ficom je v tomto prípade „len čisto náhodná“ … ☹ ☹