karol

Všetko začína už v kolíske

Prečo sa niektorí muži správajú k svojim ženám zle? Samozrejme, platí to aj opačne – násilie, manipulácia a ponižovanie nie sú výlučne mužskou doménou. Ak však chceme pochopiť jeden z najčastejších mechanizmov, ako takýto vzorec vzniká, musíme sa vrátiť na úplný začiatok. K prvej žene v živote každého muža – k jeho matke.

Nejde o obviňovanie žien ako takých. Ide o pomenovanie systému. O spôsob výchovy, ktorý bol na Slovensku desaťročia považovaný za normu a ktorý má všetky znaky malého domáceho totalitného režimu.

Dieťa, ktoré sa narodí žene vychovanej totalitným spôsobom, nezažíva vzťah, ale moc. Od prvých dní je vystavené despotickému správaniu, panovačnosti, vynucovaniu si poslušnosti násilím, hrozbou násilia, fyzickým aj psychickým trestom, ponižovaniu, zastrašovaniu a systematickému znižovaniu vlastnej – ľudskej – detskej hodnoty. Nie preto, že by bolo zlé alebo neposlušné, ale preto, že rodič ho chce ovládať za každú cenu … a to pre neho tým celkom najjednoduchším, najpohodlnejším, najlacnejším a práve preto tým najnesprávnejším – a teda až takým trestuhodným spôsobom ☹

Takýmto rodičom nejde o rozvoj dieťaťa, ale len o jeho oslabenie. O podrazenie nôh, o vyvedenie z rovnováhy, o vytvorenie bytosti, ktorú možno ovládať. Ovládať napriek vlastnej neschopnosti, nepripravenosti a nekompetentnosti – a najmä úplnej nezodpovednosti. Pretože typickým znakom týchto rodičov je presvedčenie, že oni majú vždy pravdu. A kto má vždy pravdu, ten nikdy nenesie za nič zodpovednosť.

Píše sa mi o tom ťažko. Nie je to akademická úvaha a ani spoločenská póza. Je to skúsenosť, ktorú som žil na vlastnej koži. Ako dieťa som bol voči tomuto systému úplne bezmocný. Bol som na rodičoch existenčne závislý, bez životných skúseností, bez možnosti porovnania, bez priestoru zaujať postoj. A aj keby som ho mal – nemohol som si ho dovoliť. Nemal som kam ujsť, bol som v tzv. rodičovskej pasci.

Dieťa vychovávané v takomto prostredí si do dospelosti neodnáša schopnosť vytvárať zdravé vzťahy, ale len narušený vzťah k autorite, k blízkosti a k moci. Ženy ho priťahujú, no zároveň im neverí. Neváži si ich, nerozumie im a bojí sa ich. Nie ako jednotlivcov, ale ako symbol moci, ktorá ho kedysi drtila.

A tak robí jediné, čo sa naučil. Snaží sa ovládnuť. Získať kontrolu. Udržať si prevahu. Niekedy manipuláciou, inokedy psychickým nátlakom … a niekedy aj fyzickým násilím. Nie preto, že by to bolo správne – ale len preto, že iný spôsob, iný vzťah nikdy nepoznal.

Tento mechanizmus nie je výnimočný. Naopak. Na Slovensku, najmä v tradičných, uzavretých regiónoch a dedinských komunitách funguje dodnes s desivou samozrejmosťou. Aj môj otec pochádzal z takého prostredia. A presne takto sa aj správal k našej mame. Nemusím o tom čítať knihy ani chodiť na výskumy. Mal som to pod nosom prakticky od rána do večera ☹

Je dôležité povedať jednu vec jasne: pochopenie pôvodu násilia ho neospravedlňuje. Dospelý človek nesie zodpovednosť za svoje činy, bez ohľadu na to, čo prežil v detstve. No ak chceme tento kruh niekedy prerušiť, musíme prestať klamať samých seba.

Totalitné myslenie nezačína v parlamente, ani v Moskve či v Pekingu. Začína v detskej izbe. V rodine, kde ten hore „má vždy pravdu“, kde sa neodpúšťa, kde sa trestá slabosť a kde je poslušnosť dôležitejšia než dôstojnosť. A kým budeme tento model nazývať „výchovou“, budeme len vychovávať ďalšie generácie ľudí, ktorí si pletú vzťah s mocou a lásku s kontrolou.

Ak chceme iných mužov, iné ženy a iné vzťahy, musíme začať tam, kde sa to celé kazí. Nie pri dôsledkoch, ale pri príčine. Už v kolíske.