karol

Slovensko patrí k najhorším krajinám Európskej únie v podiele ľudí žijúcich v preplnených bytoch. Takmer 30 % obyvateľov žije v bytoch a domoch, ktoré nespĺňajú základné kritériá priestoru. V Česku je to len 16,6 % a v Rakúsku samozrejme ešte menej, len 13,7.

Tento rozdiel nie je len detail, je to aj výpoveď o stave slovenskej spoločnosti, pretože tu nejde len o metre štvorcové, ale hlavne o to, ako spoločnosť rozmýšľa o dôstojnosti, o priestore a teda aj o človeku.

Bieda, ktorá sa normalizovala

Na Slovensku sa chudoba často neoznačuje za problém, ale dokonca za akúsi kladnú charakterovú vlastnosť ☹ … veď čím viac toho vydržím, čím viac toho znesiem, čím menej vyčnievam, tým som „lepší človek“ ☹

Ach ach, čo všetko tá slovenská hlava nevymyslí … tu sa potom preplnené bývanie nečíta ako zlyhanie systému, ale len ako jeho prirodzený stav, ako akési spoločenstvá „veľmi dobrých ľudí“ ☹ na rozdiel od tých zlých, hlúpych, chamtivých a sebeckých, ktorí žijú v priestranných bytoch a domoch … ☹

Keď tretina spoločnosti žije v stiesnených podmienkach a nevyvoláva to verejný hnev, znamená to, že latka dôstojnosti klesla veľmi nízko … nie preto, že by ľudia chceli žiť horšie, ale len preto, že prestali veriť, že majú nárok na viac.

Štát, ktorý sa z bývania vyvliekol

Preplnenosť je dôsledkom dlhodobého nezáujmu štátu o bytovú politiku. Nájomné bývanie je na okraji, výstavba je pomalá a drahá … a trh ovládli investori, ktorým ide len o zisk … takže dôsledky sú potom jednoduché:

• mladí zostávajú u rodičov,
• viac generácií žije spolu nie z voľby, ale z núdze,
• odchod z nefunkčného vzťahu sa mení na luxus.

Štát sa pritom tvári, že bývanie je súkromná vec jednotlivca, v skutočnosti ale ide o základnú infraštruktúru slobody.

Keď niet priestoru, niet hraníc

Preplnený byt neznamená len menej ticha, znamená aj menej hraníc:

• deti bez súkromia,
• dospelí bez možnosti oddeliť sa,
• konflikty, ktoré nemajú kam odoznieť.

Z toho vyrastá podráždenosť, agresivita, únava a neschopnosť viesť zdravé vzťahy. Spoločnosť, ktorá nevie poskytnúť ľuďom fyzický priestor, ich neskôr nevie naučiť ani psychickému odstupu, rešpektu a tolerancii k iným a teda ani k ich inakosti.

Predĺžené detstvo ako národný stav ☹

Ak človek nemá kde dospieť, tak jednoducho nedospieva … a to ani mentálne … a teda ani občiansky.

Preplnené bývanie teda udržiava ľudí v závislosti:

• od rodičov,
• od partnerov,
• od štátu,
• a od autorít.

Nie je potom náhoda, že spoločnosť s vysokou mierou bytovej tiesne má zároveň slabú občiansku odvahu a silnú túžbu po „poriadku“. Keď je život stiesnený, tak ľudia začnú hľadať jednoduché riešenia a tzv. „silnú“ ruku – Mečiara, Fica a im podobných …

Historická pamäť stiesnenosti

Slovensko si so sebou nesie dlhú skúsenosť života bez priestoru – politického, osobného a aj materiálneho. Jednotlivec sa mal prispôsobiť, zmestiť sa a teda ani nevyčnievať… súkromie bolo luxus a nie právo … a tento vzorec bohužiaľ pretrváva … ľudia sa naučili vydržať viac, než by mali … a práve preto žiadajú menej, než by mohli.

Nie je to o spolužití, ale o bezvýchodiskovosti

Preplnené domácnosti nie sú dôkazom rodinnej súdržnosti, ale len dôkazom toho, že ľudia nemajú kam ísť, nemajú z čoho odísť a ani neveria, že by mohli mať nárok na priestor pre seba … a kým sa bývanie bude považovať len za akýsi technický problém trhu a nie za civilizačnú otázku dôstojnosti, Slovensko sa zo stiesnenosti nepohne — a to nielen fyzicky, ale ani mentálne.

Pozn. Aj ja bývam len na 24. metroch štvorcových, čo je o 6 – 16 menej než by malo byť.

Eurostat: pravidlá pre „dostatočný priestor“.

• 1 izba pre pár (dospelých),
• 1 izba na každý pár detí alebo dve deti rovnakého pohlavia do 12 rokov,
• 1 izba na každé dieťa, ak je staršie alebo iného pohlavia,
• obytné izby = spálne + obývačky, kuchyňa a kúpeľňa sa nepočítajú.

Na Slovensku sa často počíta aj m2 na osobu, a realisticky sa odporúča: