karol

Keď míňame viac, než si môžeme dovoliť: slovenský zvyk žiť na dlh ☹

Slovensko za posledné tri desaťročia ukazuje jeden nebezpečný vzorec: míňame viac, než dokážeme zarobiť. Nejde len o štátne financie – hoci práve tie sú najviditeľnejším príkladom. Ide o celkovú mentalitu spoločnosti, ktorá sa prenáša z domácností až do najvyššej politiky.

Štát ako domácnosť bez zábran

Od roku 1993 sa slovenské vlády bez rozdielu politických farieb naučili žiť na dlh, niektoré viac niektoré menej… a to podľa zásady: „ľavica je odborník na rozdávanie cudzích peňazí“ ☹

Namiesto toho, aby sme v časoch rastu šetrili na horšie časy, míňali sme všetko – a ešte viac. Dotácie, sociálne balíčky, predvolebné darčeky, gigantické verejné zákazky.
Verejný dlh dnes presahuje 60 % HDP – hranicu, pri ktorej sa podľa ústavy spúšťajú varovné mechanizmy. Politická vôľa ich dodržiavať je však nulová.

Mentalita „nejako bude“

Táto nezodpovednosť nekončí v parlamente. Je zakorenená aj v bežných ľuďoch.
Ak štát míňa viac, ako zarobí, prečo by sme si aj my nebrali hypotéky na 30 rokov, spotrebáky na dovolenku či leasing na auto, ktoré si reálne nemôžeme dovoliť?
Zvyk žiť nad pomery vytvára falošný pocit prosperity – no len do momentu, kým nepríde kríza.

Inflácia ako tichý trest

Za 35 rokov narástli ceny na Slovensku o vyše 500 %, čo znamená že priemerná ročná inflácia dosiahla cca 5,3%!
To znamená, že za to isté, čo stálo kedysi sto korún, dnes platíme šesťsto (20 eur).
Namiesto toho, aby sme sa poučili, že peniaze majú hodnotu len vtedy, keď ich kryjeme prácou a zodpovedným hospodárením, stále očakávame, že „štát pomôže“, akoby štát nebol len iný názov pre nás všetkých.

🔢 Na porovnanie: kumulatívna inflácia v krajinách EU v období 1990–2024

• od roku 1990 do roku 2024 bola len 113,92 %, čo je len cca tretina tej slovenskej,
• priemerná ročná inflácia v tomto období dosiahla teda len 2,26 % ročne, čo je menej než polovica tej „našej“ ☹

Chýba kultúra zodpovednosti

Problém Slovenska nie je len ekonomický, ale asi hlavne tzv. „kultúrny“ ☹
Nevážime si hodnotu peňazí, pretože si nevážime ani vlastnú prácu. Tú si ani vážiť nemôžeme, pretože si nevážime ani samých seba … a teda ani svoje zdravie nie, „veselo“ si po ňom skáčeme ☹ … a seba si ani vážiť nemôžeme, pretože nás to nikto nenaučil, pretože si nás nevážili ani prví ľudia v našom živote – naši rodičia, naše vzory … pretože si ich nevážili ani ich rodičia … neúcta, pohŕdanie, ponižovanie, zastrašovanie bolo na Slovensku odjakživa normálne a bohužiaľ sa ešte aj dnes prenáša z pokolenia na pokolenie, z generácie na generáciu☹

V totalitách a posttotalitách je to tak … pretože sú to len primitívne systémy ktoré majú veľa spoločného s džungľou … platia v nej jej zákony, tu tzv. „silnejší“ svojvoľne rozhoduje o tom čo je a čo nie je „pravda“ … hrá sa na Boha, je bohorovný … zneužíva svoju moc a „dupe po tých slabších, na ňom závislých“☹

Kto si prežil 90. roky, ten si pamätá znehodnotenie úspor – a napriek tomu dnes opakujeme rovnaké chyby.
Keby sme hospodárili ako Rakúšania – šetrne a s dlhodobým plánovaním – nemuseli by sme riešiť, že každá nová vláda sľubuje „balíčky“, ktoré si v skutočnosti nemôžeme dovoliť.

Otázka do budúcna

Dokedy chceme žiť na dlh?
Čo odkážeme našim deťom – že im zanecháme štát plný dlhov a mentalitu, že „veď sa to nejako zaplatí“?
Už je načase konečne začať hovoriť o zodpovednosti ako o hodnote, nie o obmedzení.
Lebo inak sa raz prebudíme v realite, kde nám už nikto nepožičia a pravda tu aj tak skôr či neskôr zvíťazí … a to bude vtedy, keď budeme práve vtedy najslabší, budeme na to najmenej pripravení a práve vtedy s tým nebudeme vôbec počítať … pretože ako sa u nás ľudovo hovorí … „na pos … aj záchod spadne☹

Zdroj: Trend