karol

Bývam v jednej robotnícko-prisťahovaleckej štvrti Bratislavy. Domy tu postavili pre ľudí, ktorí sem prišli z chudobných dedín za prácou, ale chudoba, z ktorej kedysi utekali nezostala za nimi, priniesli si ju so sebou, vo svojich hlavách.

V našom vchode býva jeden mladý chalan z Oravy. Na pohľad obyčajný sused. No kto s ním ale príde do styku pocíti, že medzi ich svetmi je priepasť. A tá priepasť nie je spôsobená vekom – je v myslení.

Jedna scéna mi utkvela v pamäti. Stretli sme sa pri vchodových dverách, keď som ho poprosil, aby si svoje veci nerozťahoval po celom vestibule, pretože ten je náš spoločný, nielen jeho. Očakával som obyčajnú reakciu – „jasné, máte pravdu, tak pardon“. No z jeho očí som vyčítal podozrenie: kto som ja, aby som mu niečo hovoril? Bol to pohľad, ktorý vravel: Ty mi nebudeš rozkazovať.  

Je jasné že sa narodil a vyrástol v džungli, kde vládlo právo silnejšieho, preto nevie čo je to rešpekt, úcta ani ohľaduplnosť, ale len primitívna hrubá sila, vynucovanie si poslušnosti a to aj násilím ☹ Rešpekt tam u nich znamená báť sa silnejšieho … a za takého ma on nepovažuje, tak prečo by ma mal brať vážne ☹

Je mladý, ale jeho myseľ je stará. Zatvrdnutá. Vyrastal v prostredí, kde platilo, že kto nepatrí k tebe, ide proti tebe. Že iný názor je útok, nie pozvanie do dialógu. Pohŕda ľuďmi, ktorých nepozná a bojí sa všetkého čo je iné. Nikomu neverí a ešte si myslí ako dobre na to ide ☹ V detstve totiž zažil tak veľa zlého, že z neho vyrástol človek s narušeným vzťahom k iným ľuďom … a s pokriveným sebaobrazom, takže mať takéhoto suseda je za trest ☹

A ja? Ja som možno ešte starší než sú jeho rodičia. Niesol som si do tohto domu nádej, že vek a skúsenosti so sebou prinášajú prirodzenú autoritu. Že mladší ľudia budú aspoň trochu zvedaví na to, čo by im starší mohli odovzdať. Namiesto toho som zistil, že pre neho som len vzduch, len taký obťažujúci ovad, len taká dočasná nepríjemná prekážka – proste nikto.

Čím dlhšie tu žijem, tým viac si uvedomujem, že toto nie je len konflikt dvoch susedov. Je to stret dvoch mentalít:

• Mentalita sedliaka – formovaná chudobou, kde prežitie záviselo na sile a uzavretosti. Vzťahy sú vertikálne – kto je hore, rozkazuje; kto je dole, poslúcha. O úcte, ohľaduplnosti či dialógu tam nikdy nepočuli ☹
• Mentalita inteligenta – formovaná vzdelaním a skúsenosťou, kde rešpekt nie je strach, ale schopnosť počúvať a tak sa môcť navzájom pochopiť. Vzťahy sú horizontálne – vychádzajú zo snahy hľadať spoločné riešenia.

Slovensko tieto dva svety spája v jednom štáte – a preto sa tu neustále zrážame. Storočia života v poddanstve nás naučili prežívať, nie spolu komunikovať. A keď sa takýto človek ocitne v meste, v modernej spoločnosti, nevie čo s ňou, vníma ju skôr ako nepriateľa.

Občas si kladiem otázku – dá sa táto priepasť preklenúť?
Dá sa mladému sedliakovi vysvetliť, že rešpekt neznamená poslušnosť? Že slušnosť nie je slabosť ale sila? Že svet nie je čierno-biely a pravda nemusí patriť len jednému?

Myslím si že nie.

Viac než konflikt medzi mnou a jedným mladým Oravčanom cítim totiž konflikt v celej krajine. A možno aj v celej strednej Európe. Staré totalitné myslenie bohužiaľ prežilo pád totality. Zmenila sa len jeho fasáda – a nie dom, ktorý stojí za ňou, práve preto je na čele našej súčasnej vlády už štvrtýkrát starý komunistický funkcionár … a chcel by sa ním stať ešte raz, no a „na Slovensku je to tak“ ☹