karol

Maroko láka milióny turistov na atmosféru Marrákeša, surfovanie v Atlantiku a chuť mätového čaju. Pri prechádzke modernou Casablancou alebo Rabatom môže vzniknúť dojem slobodnej a prosperujúcej krajiny, ale na každom kroku tu visia portréty kráľa Mohameda VI. podobne, ako kedysi v Československu Stalina a Gottwalda.

Ponúka sa preto jasná otázka: Je Maroko totalitný štát?

Fakty hovoria jasne: Nie, Maroko nie je totalita, ale nemá k nej ďaleko … politológia ho definuje ako hybridný režim alebo autoritársku konštitučnú monarchiu … a medzi týmito pojmami je dosť veľký rozdiel, ktorý zásadne ovplyvňuje každodenný život obyvateľov.

Prečo Maroko nie je totalita

Pojmy „autoritárstvo“ a „totalita“ sa často zamieňajú, pretože v oboch prípadoch chýba liberálna demokracia. Rozdiel však spočíva v miere kontroly nad životom spoločnosti.

• Absencia štátnej ideológie: Totalitné režimy (ako Severná Kórea, čiastočne Rusko alebo historicky nacistické Nemecko) majú agresívnu ideológiu, ktorá diktuje myslenie ľudí. Maroko nič také nemá, opiera sa len o tradíciu, stabilitu a umiernený islam.
• Sloboda v súkromí: V totalitnom štáte Moc riadi prácu, kultúru a aj osobné vzťahy. V Maroku štát do súkromnej sféry nezasahuje, pokiaľ občan neporušuje zákony a nemieša sa do politiky, tak tam žije bez neustáleho dozoru.
• Trhová ekonomika a pohyb: Maročania môžu slobodne podnikať, vlastniť majetok, bohatnúť a cestovať do zahraničia, v totalitných systémoch je ale ekonomika v rukách štátu a aj hranice sú tam uzavreté.

Ako funguje režim v praxi

Absencia totality neznamená, že Maroko je západná demokracia, ale funguje v systéme, kde má hlavné slovo panovník, ktorý tam „má patent na Pravdu“ ☹

1. Absolútna moc kráľa

Hoci v krajine pôsobí premiér, vláda a aj volený parlament, ústava dáva kráľovi obrovské právomoci. Kráľ Mohamed VI. je hlavou štátu, najvyšším veliteľom armády a zároveň aj najvyšším náboženským vodcom. Môže rozpustiť parlament a jeho slovo je v kľúčových otázkach krajiny definitívne.

2. Tri červené čiary

V Maroku existuje pluralita – funguje tu viacero politických strán a konajú sa tam aj voľby. Politická súťaž má však pevné mantinely … a existujú tam tri témy, ktoré sú tabu a ich otvorená kritika sa tam trestá väzením:

• Kráľ a kráľovská rodina (Monarchia je nedotknuteľná)
• Islam (Štátne náboženstvo sa nesmie spochybňovať)
• Západná Sahara (Územie, ktoré Maroko považuje za svoje a akákoľvek kritika tejto politiky sa berie ako vlastizrada)

3. Kontrola médií a internetu

Medzinárodné organizácie (napr. Freedom House) označujú Maroko za „čiastočne slobodnú“ krajinu, pretože sloboda tlače tam čelí tlaku … novinári a aktivisti, ktorí prekročia spomínané tri červené čiary, často čelia účelovým obvineniam alebo likvidačným pokutám * Internet je tam síce voľne dostupný, no sociálne siete monitorujú tajné služby.

Verdikt

Pre bežného turistu je Maroko bezpečné a otvorené … a miestni obyvatelia často oceňujú stabilitu, ktorú kráľ krajine prináša – najmä pri pohľade na chaos, ktorý nastal v iných arabských krajinách po tzv. Arabskej jari.

Maroko teda nie je totalita, ktorá by terorizovala občanov v každej sekunde života, ale je to autoritársky režim s prvkami plurality, kde výmenou za politickú poslušnosť funguje relatívne slobodný osobný aj ekonomický život.

* Konkrétne príklady z praxe (Ako funguje marocká cenzúra)

Súdy v Maroku málokedy využívajú priame politické paragrafy. Režim namiesto toho kritikov likviduje cez vykonštruované kriminálne či finančné delikty, aby pred medzinárodnou verejnosťou zakryl porušovanie slobody slova.

• Ali Lmrabet (zatknutý v júli 2026): Známy investigatívny novinár a satirik bol zadržaný hneď po prílete na letisko v Tangeri za údajné „šírenie nepravdivých informácií poškodzujúcich ústavné inštitúcie“. Čelí perzekúcii zo strany marockých úradov už dve desaťročia za urážku kráľa a komentáre o Západnej Sahare.
• Taoufik Bouachrine (odsúdený na 15 rokov): Bývalý šéfredaktor jedného z posledných nezávislých marockých denníkov ostro kritizoval premiéra a ľudí okolo kráľovského paláca. Zatkli ho a odsúdili za obchodovanie s ľuďmi a údajné sexuálne napadnutia. Podľa ľudskoprávnych organizácií však išlo len o politicky motivovaný proces s cieľom novinára spoločensky zdiskreditovať … a jeho noviny kvôli tomuto tlaku nakoniec celkom zanikli.
• Omar Radi (odsúdený na 6 rokov): Nezávislý novinár odkrýval korupciu v štátnej správe. Režim ho poslal za mreže po tom, čo na sociálnej sieti X (Twitter) skritizoval sudcu, ktorý odsúdil účastníkov sociálnych protestov. Následne proti nemu vytiahli obvinenia zo špionáže a sexuálneho útoku. Amnesty International navyše dokázala, že marocká vláda ilegálne infikovala jeho telefón špionážnym softvérom Pegasus.

• Týždenník Nichane (zákaz činnosti): Populárny časopis bol zlikvidovaný likvidačnými pokutami a súdnym zákazom po tom, čo zverejnil analýzu bežných marockých vtipov. Podľa súdu sa tieto vtipy nevhodne dotýkali náboženstva (islamu) a monarchie, čím porušili „národné“ hodnoty … rozumej len vládnucej špičky.