karol

Dnes mi pípla výstraha:
„Prvý stupeň výstrahy pred búrkou: NE 9:01 – PO 22:00. Veľmi zlé počasie.“
Smajlíky so smutnou tvárou, dramatické titulky, ako keby sa chystalo niečo horšie než blesky. Zrazu mám pocit, že by som mal pre istotu zostať doma, vypnúť elektrinu, zamknúť mačku do špajze a možno aj spísať závet ☹ A potom sa pozriem von: teplo, dusno, na obzore trochu sivo. Normálne leto.

Svet sa zbláznil. Nie kvôli búrkam, ale kvôli tomu, ako o nich uvažujeme. Každá odchýlka od ideálneho slnečného dňa sa dnes mení na „hrozbu“. Každá letná spŕška musí byť „extrém“, každé zamračené nebo potenciálny začiatok konca sveta. A tak tu máme výstrahy prvého stupňa, výstrahy druhého dojmu a výstrahy tretieho znepokojenia. Kým sa nenaučíme aj obyčajný dážď prežiť bez notifikácie.

Nie, nechcem zľahčovať skutočné klimatické javy. Ale keď sa zo všetkého robí udalosť, začneme byť voči skutočným problémom hluchí. Zvýšená citlivosť často vedie k otupenosti. Ak je všetko výnimočné, nič už nie je.

A možno to nie je len o počasí. Možno sme si zvykli žiť v takom vnútornom napätí, že už aj búrka musí byť dráma. Aj príroda nám musí dať dôvod báť sa. Lebo už nevieme jednoducho sedieť pri okne, počúvať hrmenie a cítiť pokoru.

Búrka nie je hrozná. Hrozný je svet, ktorý z nej urobí breaking news, ktorý ešte aj z obyčajnej veci dokáže do spoločnosti šíriť strach, prilievať svoj olej do ohňa ☹