karol

Ako decko som počúval stále tie isté slová: „Neodvrávaj. Drž hubu. Čo si o tebe ľudia pomyslia.“ Otázky? Drzosť. Pochybnosti? Nevďak. Odvaha? Zločin. Už vtedy som pochopil, že pravda sa nehovorí. Že poslušnosť je v totalite cnosť a vyčnievať znamená dostať po papuli☹

Pamätám si, keď som sa doma opýtal, prečo musím ísť na omšu, keď ma tam všetko nudí. Otec sa na mňa pozrel pohľadom, ktorý hovoril: prestaň, lebo ťa ovalím. „Tak sa patrí,“ povedal sucho. Žiadna diskusia. Otázka zamietnutá. Poslušnosť. Koniec.

Pamätám si, keď som v škole povedal, že učiteľ nemá pravdu, lebo som si o tom prečítal v knihe. Poslal ma do kúta. Trieda sa smiala. Nikto nepovedal, že mám pravdu. Nikto nepovedal nič. Učili nás, že mať pravdu nestačí. Že nesmieš mať pravdu proti silnejšiemu. Že je lepšie mlčať.

A potom to pokračovalo. Keď ma kamarát udrel a učiteľka sa opýtala, čo sa stalo, povedal som: „Nič.“ Keď som videl spolužiaka šikanovať slabšieho, otočil som sa. Keď mama kričala na otca, zaťal som zuby a pustil si hudbu. Tak nás to naučili: poslúchaj. Drž hubu. Nezavadzaj. Neprovokuj. Nemiešaj sa.

A vieš čo? To nie je náhoda. Toto je dedičstvo totality. Tých desaťročí, keď bolo nebezpečné hovoriť, čo si myslíš. Keď sa za pravdu platilo väzením, vyhadzovom, mlátením. Keď bolo bezpečnejšie mlčať, prežiť, skloniť hlavu. Ten strach sa v nás zabetónoval. Prenáša sa z generácie na generáciu a po novom sa volá korektnosť☹

Výchova našich rodičov je výchova, ktorú im vštepila totalita. Učili nás báť sa, lebo oni sa báli. Učili nás mlčať, lebo oni museli mlčať. A ešte predtým tisíc rokov poddanstva a útlaku, ktorého pozostatky dnes stále vidíme vo výchove našich detí a v našich vlastných životoch. Toto sú korene našich komplexov. Naša história je história tých, ktorí sa báli, ktorí sa podvolili. A tak sa učíme nepostaviť sa za pravdu, ale napr. ísť na koncert Netrebko☹ Učíme sa prehĺtať, aby sme prežili, pretože v nás drieme tá stará, hlboká, neslobodná myseľ.

Preto mlčíme, keď vidíme podvod. Preto cúvame, keď niekto kričí. Preto sa len prizeráme, keď silnejší bije slabšieho, keď sa z našej krajiny postupne stáva hnojisko ☹

Ak vychovávame deti len k poslušnosti, vychovávame zbabelcov (napr. vynucovať si poslušnosť aj násilím je na Orave ešte normálnejšie než inde). Ak trestáme otázky, ničíme odvahu. Ak učíme báť sa konfliktu, vychovávame generáciu pokrčených chrbtov. Slovenská výchova nepotrebuje ďalších tichých otrokov. Potrebuje ľudí, ktorí sa postavia. Ktorí povedia „nie“. Ktorí budú kričať aj tam, kde sa všetci boja otvoriť ústa.

Inak zostaneme krajinou mlčiacich zbabelcov, ktorí budú naveky pasívne čakať, že za nich niekto niečo vyrieši, čo sa ale samozrejme nestane.