karol

V posledných rokoch médiá – najmä tie bulvárne – používajú slovo „zabíjať“ s takou samozrejmosťou, akoby išlo o bežný výraz na popis čohokoľvek, čo nie je úplne ideálne. Zabíja vás jedlo, zabíja vás práca, zabíja vás stres.

Niečo však v skutočnosti zomiera – náš cit pre jazyk, nuansy a aj úcta k samotnému životu.
Slovo zabíjať má váhu. Malo by ju mať. Označuje koniec života, niečo nezvratné. Ale v rukách bulváru sa z neho stalo len ďalšie tlačidlo na zvýšenie čítanosti.

Denník píše: „Toto jedlo vás pomaly zabíja.“ Inde zas: „Zabijak ciest útočí znova.“ Alebo: „Nesprávny matrac vás môže zabiť.“ Ako keby samotná smrť už nestačila, tak jej musíme požičať ešte aj výčitky svedomia, keď si večer dáme neskorú večeru alebo zle spíme.

Takéto používanie nie je nevinné. Niečo to v nás otupuje, kult smrti už z USA dorazil aj na Slovensko 🤢

Keď slovo stráca váhu.

Keď čítame slovo zabíjať v titulkoch o fastfoode, počasí alebo dopravných zápchach, začneme ho vnímať ako bežné, skoro až vtipné. Ale keď potom príde správa o skutočnej tragédii, reakcia je vlažná. Znie to ako niečo, čo sme už čítali – len s iným obrázkom.

Klin medzi slovom a skutočnosťou.

Jazyk odráža to, ako myslíme. Ak slová prestanú byť presné, my prestaneme presne myslieť. A kde niet presnosti, tam niet ani citu. Keď smrť znie ako bežná udalosť dňa, život stráca svoju výnimočnosť.

Zabíja to jazyk aj nás.

Neprekáža mi metafora. Ale vadí mi, keď sa z nej stane kladivo, ktoré trieska po každom texte, len aby zaujal. Keď sa silné slová míňajú na slabé témy, niečo sa v kultúre kazí. A nie je to len estetická otázka – je to otázka citlivosti.

Skúsme spomaliť.

Nie je hanba vážiť slová. Nie je slabosťou nepoužiť ich hneď. Naopak, možno je to práve sila – zachovať niektorým slovám ich dôstojnosť. Aby nás raz, keď bude treba, ešte dokázali zasiahnuť.