karol

Ráno vchádzam do vestibulu nášho vchodu … a zvuk otvárajúcich sa dverí na jednom z bytov prezrádza, že niekto odchádza … ale v momente, keď ma tento sused „detekuje“, nastane sekunda ticha. Pohyb sa zastaví … a vzápätí počujem, ako sa dvere jeho bytu znova potichu zavrú. Stiahol sa … ušiel, aby ma nemusel ani len vidieť.

Pre niekoho možno banálna príhoda z panelákovej chodby.

Keď ale stojím v tom tichu, hlboko mnou zatrasie táto absurdnosť … veď čo je na mne také hrozné, aby tento človek musel predo mnou ujsť späť do jeho bytu?

Odpoveď nehľadám v zrkadle, ale v histórii a v pokrivenej psychike ľudí, ktorí neznášajú tých, ktorí sú vnútorne slobodnejší než oni.

Strach z toho, kto nejde s davom

Príčina je zhruba tá istá, kvôli ktorej kedysi jemu podobní upálili Majstra Jána Husa, Giordana Bruna a ukrižovali Ježiša Krista … je to stále ten istý strach z inakosti a mentalita davu, ktoré sa v priebehu storočí nezmenili vôbec.

Či už ide o stredovekú inkvizíciu, bývalého komunistického funkcionára Fica alebo aj tohto dnešného suseda s tým jeho rigidným* pohľadom na svet, tak princíp zostáva rovnaký.

Je to mentalita starej štruktúry, ktorá dodnes verí tomu, čomu kedysi komunisti a dnes aj ich nasledovníci : „Kto nejde s nami, ide proti nám.“

V ich svete neexistuje priestor pre inakosť, pre individualitu … tam stále platí, že kto nie je ako oni, ten je automaticky ten zlý … preto akákoľvek odlišnosť v nich vyvoláva buď agresiu, alebo len takýto zbabelý útek za zatvorené dvere ☹

Komplex nadradenosti zrodený z poslušnosti

Táto mentalita má hlboké korene v prostredí, z ktorého títo ľudia pochádzajú. V regiónoch, kde namiesto úcty k človeku často vládne despotizmus, narušené vzťahy a vynucovanie si poslušnosti silou, tam deti už od útleho veku vidia pri prvých ľuďoch v ich živote ten ich starý totalitný – pokrivený model: rodičia sú tí hore a dieťa je vždy tam dolu … pretože „oni sú vždy tí dobrí, kdežto ono je vždy to zlé … chyba je vždy v ňom … zneužívajú svoje dominantné postavenie … a potom to vyzerá tak, ako keď sa množia len zbabelci.

Život za neviditeľnými hradbami

Boľavou pravdou je, že Slovensko nemá prakticky žiadnu demokratickú minulosť a ani tradície … a už vôbec nie na Orave. Nemá úctu k pravde, pretože tá sa rodí v diskusii, ktorá ale v našich zemepisných šírkach chýba … a výsledkom je potom len extrémne polarizovaná spoločnosť … a spolu s Maďarskom tá najhoršia v EÚ.

Že tento sused predo mnou zatvára dvere nie je vizitkou akejsi mojej „hroznosti“, ale len prejavom jeho zloby, nenávisti, zaslepenosti, pomýlenosti, pýchy a chorobnej nezodpovednosti. Je to len výron človeka, ktorý nedokáže uniesť existenciu kohokoľvek, koho nemôže ovládať a kto teda ani nezapadá do tej jeho primitívnej schémy.

Kam teda kráčaš, Slovensko?

Kvôli takýmto ľuďom a im podobným je Slovensko tam, kde je – a kde ešte dlho aj bude. Potkýname sa, padáme, ale namiesto sebareflexie len neustále ukazujeme prstom na iných: „To ja nie, to tí druhí, to tí za všetko môžu.“

Zostáva teda len veriť, že budúce voľby na tomto stave konečne niečo zmenia. Že sa ľudia, ktorým záleží na pravde, slobode a slušnosti, nenechajú znova prehlasovať … že nedovolíme, aby nás táto masa znova stiahla so sebou do priepasti – do tej ich starej, dedinskej žumpy.

• Rigidita – natvrdlosť, zabednenosť, skostnatelosť, nepružnosť, odmerané správanie a vôbec, celková psychická strnulosť … a teda neschopnosť sa vyvíjať.