karol

Keď sa povie druhá svetová vojna v Ázii, tak si svet okamžite predstaví hrôzy Nankinského masakru, milióny zotročených Číňanov a Kórejcov, beštiálne pokusy na ľuďoch v jednotke 731 či fanatických kamikadze. No keď sa pozrieme do samotného Japonska, tak sa vnímanie vojny scvrkne len do dvoch slov: Hirošima a Nagasaki ☹

Medzi týmito dvoma pohľadmi ale leží obrovská priepasť. Z hľadiska historickej logiky sú atómové bomby z augusta 1945 len priamym dôsledkom fanatickej japonskej agresie … pretože jeho militarizmus zdevastoval Áziu, zotročil milióny ľudí a krajina odmietala kapitulovať ešte aj v momente, keď už bolo všetko stratené. Apokalypsa na konci vojny preto neprišla z čistého neba – bola to len žatva toho, čo Tokio samo zasialo.

Prečo sa teda Japonsko ani po ôsmich desaťročiach nedokáže postaviť svojej minulosti tvárou v tvár tak, ako to kedysi urobilo Nemecko? Odpoveďou je len jeho ázijská – chorobná nezodpovednosť, zbabelosť a teda aj čisté pohŕdanie pravdou … je to stále to isté, kvôli čomu kedysi rozpútalo vojnu a nakoniec ju aj prehralo …

..

Syndróm obete: Keď záblesk prekryje minulosť

Japonsko po vojne vybudovalo svoju novú identitu na statuse „jedinej krajiny na svete, ktorá zažila jadrový útok“. Tragédia civilného obyvateľstva v Hirošime a Nagasaki sa ale v domácej kolektívnej pamäti izolovala od všetkého, čo jej predchádzalo, takže sa vytvoril len akýsi mýtus, v ktorom Japonsko nevystupuje ako agresor, ale len ako taký obetný baránok jadrového veku podobne, ako sa ani ďalší diktátor – Putin nepovažuje za agresora, ale len za obeť toho „zlého Západu“ ☹

Tento „syndróm obete“ slúži pre časť japonskej spoločnosti a politických elít ako dokonalá morálna ekvivalencia … preto akákoľvek kritika zo strany Číny alebo Južnej Kórey za masakre a nútenú prostitúciu (comfort women) naráža na argument: „Áno, naša armáda robila zlé veci, ale pozrite sa, čo Spojenci urobili našim civilistom.“

Utrpenie z augusta 1945 sa tak v mysliach mnohých Japoncov spätne relativizuje a vymazáva vinu za rozpútanie agresie … a teda aj za zverstvá spáchané ich vlastnými vojakmi.

Zametené pod koberec Američanmi

Tento stav by nevydržal, nebyť geopolitiky studenej vojny. Keď USA po roku 1945 okupovali Japonsko, tak namiesto dôslednej denacifikácie (aká prebehla v Nemecku) zvolili tzv. „pragmatizmus“ … pretože potrebovali z Japonska vytvoriť silnú protikomunistickú baštu v Ázii.

Vyvinili preto cisára Hirohita z trestnej zodpovednosti, hoci milióny vojakov vraždili práve v jeho mene. … a ešte horšie bolo to, že po pár rokoch dovolili predvojnovým nacionalistickým politikom vrátiť sa k moci … a práve z týchto štruktúr vznikla dodnes vládnuca Liberálnodemokratická strana (LDP), ktorej lídri dodnes odmietajú plné pokánie, „čistia“ školské učebnice dejepisu od „nepríjemných faktov“ * a pravidelne navštevujú svätyňu Jasukuni, kde sú pochovaní aj vojnoví zločinci.

Mier bez sebareflexie

Japonsko sa dnes prezentuje ako mierumilovná, demokratická a moderná krajina … čo viacmenej aj je až na to, že totalita v hlavách sa tam odovzdáva z pokolenia na pokolenie … z generácie na generáciu … preto tento pacifizmus nevzišiel z hlbokého morálneho pokánia za to, čo urobili druhým, ale len zo strachu z toho, čo bolo na konci vojny urobené im.

Pokiaľ bude ale Tokio aj naďalej vnímať Hirošimu a Nagasaki len ako akúsi izolovanú nespravodlivosť a nie ako tragické, no logické finále svojej vlastnej agresie, tak historická rana v Ázii zostane otvorená. Veď skutočné zmierenie so susedmi nezačína sebeckým počítaním svojich vlastných obetí, ale priznaním si tých, ktorých sme my sami pripravili o život.

• Tak ako aj Putin v Rusku ☹