karol

Diagnóza moci: Ako psychika lídrov deformuje štát a prečo následne spoločnosť upadá? 🤮

Politika sa v posledných rokoch zmenila z boja ideí len na akúsi prehliadku tzv.“vyhranených“ osobností. Keď sa pozrieme na správanie kľúčových lídrov na domácej a aj svetovej scéne – či už ide o Donalda Trumpa v USA, Vladimíra Putina v Rusku alebo Roberta Fica na Slovensku, tak sa čoraz častejšie namiesto ich politických programov skloňujú len ich osobnostné – ich psychologické profily.

Keď moc ovládnu ľudia s patologickými črtami, tak problém nezostáva len za dverami ich kancelárií, ale ich psychika sa stáva faktorom, ktorý nielen postupne pretvára, ale aj deformuje … a teda v konečnom dôsledku aj ruinuje celú spoločnosť.

Tri tváre patológie moci

Hoci každý z týchto lídrov operuje v inom kultúrnom a geopolitickom kontexte, politickí psychológovia u nich popisujú tri deštruktívne mechanizmy:

• Malígný * narcizmus a egocentrizmus (často spájaný s Donaldom Trumpom): Pri tomto type osobnosti vôbec nejde o zdravé sebavedomie, ale len o chorobnú potrebu absolútneho obdivu, preto akákoľvek kritika, opozičný názor alebo novinárska otázka nie sú vnímané ako štandardná spätná väzba, ale len ako akýsi osobný útok. Výsledkom je potom paranoidné obklopovanie sa tlupami výhradne lojálnych pritakávačov, kde ale odbornosť ide „samozrejme“ bokom.
• Autokratická izolácia a stihomam (typický pre režim Vladimíra Putina): Dlhoročná absolútna moc a strata kontaktu s realitou viedli k tomu, že tento „líder“ začal vidieť svet výhradne cez optiku akýchsi všadeprítomných sprisahaní. V jeho chorom svete neexistujú partneri na diskusiu, ale len samí „nepriatelia“ a „zradcovia“. Strach o vlastnú pozíciu potom plodí potrebu ich neustáleho trestania … a likvidácie akéhokoľvek náznaku odporu.
• Chladný cynizmus a inštrumentálna agresivita (kritikmi pripisovaná Robertovi Ficovi): Keď politikovi chýba skutočná empatia, tak verejný priestor preňho prestáva byť miestom pre správu vecí verejných … a stáva sa len akýmsi bojiskom o jeho prežitie. Strach, hnev a pomsta sú potom aj jeho  hlavnými politickými „nástrojmi“ ☹ útoky na zraniteľné skupiny, menšiny či inštitúcie slúžia potom len ako taká dymová clona na prekrytie – zamaskovanie jeho vlastných zlyhaní.

Psychologické zrkadlo: Prečo sú ale pre niekoho tými „najlepšími z najlepších“?

Úpadok spoločnosti pod vedením takýchto „lídrov“ však nie je len akýsi jednostranný proces, veď patologický vodca potrebuje aj svojich priaznivcov, ktorí si ho zvolia … preto tento vzťah funguje na princípe tzv. dokonalého zrkadlenia. Slepá lojalita a nekritický obdiv k agresívnemu, surovému štýlu vládnutia totiž hovoria veľa o vnútornej architektúre samotných voličov. Podľa politických psychológov je táto väzba ako taký zámok a kľúč, pevne zakorenená v prežitých traumách, čiže v nevyriešených zraneniach z detstva:

• Identifikácia s agresorom: Človek, ktorý vyrastal v zdravom, bezpečnom a rešpektujúcom prostredí, má voči agresii a vulgárnosti prirodzený odpor. Naopak, ľudia, ktorí v detstve zažili bezmocnosť, krik, chlad alebo nespravodlivosť od nepredvídateľnej autority, majú prah citlivosti posunutý. V dospelosti potom nevnímajú slušnosť ako cnosť, ale len ako akúsi slabosť (!) Podvedome preto inklinujú k bezohľadnej sile rovnako, ako kedysi v nacistickom Nemecku k Hitlerovi – v takomto politikovi vidia to, čím by sami chceli byť, aby ich už nikto nikdy v ich živote nezranil ☹
• Rezervoár potlačeného hnevu: Nespracované rany z minulosti – z detstva sa časom menia na obrovskú vnútornú frustráciu … a keď sa potom objaví „líder“, ktorý verejne porušuje pravidlá, uráža oponentov a správa sa agresívne, tak traumatizovaní jednotlivci v ňom vidia aj svoj predĺžený hlas. Jeho surovosť potom nevnímajú ako zlyhanie jeho charakteru, ale len ako akúsi spravodlivú pomstu za svoje vlastné minulé príkoria!
• Rovnaké obranné mechanizmy: Lídri s patologickým egom si nikdy nepriznajú chybu – za všetko zlé môžu nepriatelia, sprisahania a aj spoločenský systém. Tento model potom preberajú aj ľudia, ktorí nedokážu spracovať vlastné životné zlyhania, pretože ukazovanie prstom na iných, na akéhosi fiktívneho vinníka zvonka im prináša obrovskú psychickú úľavu … nestojí ich nič, pretože hlúposť je celkom zadarmo … nevyžaduje žiadnu osobnú zodpovednosť, žiadnu sebareflexiu a teda ani žiadnu múdrosť … ☹

Táto väzba je čisto emocionálna a teda len obranná … a práve preto ju nie je možné zlomiť žiadnymi racionálnymi argumentmi a ani faktami. Pre ľudí s touto psychologickou výbavou nie je toxický líder problémom, ale len ich pseudozáchranou … ☹

Anatómia úpadku: Ako choroba moci infikuje národ

Keď sa patológia lídra spojí s nespracovanou traumou davu, tak úpadok krajiny naberie na obrátkach …a prebieha systematicky v troch rovinách:

1. Inštitucionálna deštrukcia

Prvým krokom psychologicky nestabilného alebo autoritárskeho vodcu je oslabenie všetkého, čo ho prevyšuje, preto dochádza k systematickému rozkladu právneho štátu. Súdy, polícia, tajné služby a aj verejnoprávne médiá sú postupne podriaďované jeho osobnej moci … a cieľ toho všetkého je jasný: zabezpečiť si tým beztrestnosť … a teda aj absolútnu kontrolu nad všetkým.

2. Morálna erózia spoločnosti

Hrubosť, vulgarita a agresívny slovník, ktoré prichádzajú z najvyšších poschodí politiky, postupne presakujú aj do bežného života. To, čo bolo kedysi neakceptovateľné, sa postupne stáva normou … a spoločnosť preberá toxický naratív: silnejší vyhráva, pravda je relatívna a lojalita k vodcovi má väčšiu hodnotu než charakter a poctivá práca.

3. Spoločenská apatia a odliv mozgov

Keď racionálne uvažujúca časť populácie vidí, že štát namiesto rozvoja investuje všetku energiu do osobných vojen, pomsty a deštrukcie demokracie, tak logicky nastupuje hlboká frustrácia … a výsledkom potom nie je žiadna revolúcia, ale len tichý odchod. Mladí, vzdelaní a talentovaní ľudia si balia kufre a odchádzajú do zahraničia … čím krajina prichádza o svoju budúcnosť … a tým upadá do intelektuálneho a aj ekonomického marazmu ☹

Záver: Zlomená chrbtica štátu

Úpadok národa pod vedením takýchto „lídrov“ nespočíva v tom, že by ľudia náhle stratili inteligenciu, ale v tom, že toxický štýl vládnutia postupne zlomí chrbticu inštitúciám a aj morálke spoločnosti, pretože cielene aktivuje tie najtemnejšie a najzraniteľnejšie stránky ľudskej psychiky rovnako, ako sa to kedysi dialo aj v hitlerovskom Nemecku.

Keď sa štát postupne zmení len na nástroj slúžiaci egu jedného človeka a obranným mechanizmom jeho traumatizovaných nasledovníkov, tak jeho skutočný rozvoj končí … zostáva už len polarizovaná spoločnosť, ktorá namiesto budovania budúcnosti požiera samu seba v nekonečných konfliktoch … čím sa nezadržateľne blíži k vojne ☹

* Zhubný, deštruktívny – ničivý, toxický, zlovoľný, bezohľadný a pod.