Na plážovom kúpalisku som sa opil, vracal som a nakoniec som vedľa koľajiska spadol do černíc a nemohol som sa odtiaľ dostať ☹

Hovorí sa, že človek je tvor spoločenský. Ale čo ak žije už osemnásť rokov sám? A čo ak sa mu tá samota nielen sčíta, ale každým rokom sa mu aj násobí?

Veď pre bežného človeka je izolácia nielen  obrovská záťaž, ale pre toho, ktorý je už aj na dôchodku a sám je to občas taký balvan, ktorý sa už ani nedá uniesť …

Zvlášť, ak človek žije na periférii … v robotnícko-dedinsko-prisťahovaleckej štvrti Bratislavy. Medzi ľuďmi, z ktorých sála zlá, pomýlená a až idiotsky sebaistá energia. Je to presne ten typ mentality, aká kedysi v histórii upálila Majstra Jána Husa, Giordana Brunaaj ukrižovala Ježiša Kristaje to dav, ktorý neodpúšťa inakosť, premýšľanie a ani citlivosť nie … ☹

Preto keď ma dnes bývalý spolužiak pozval na plážové kúpalisko, vedel som, do čoho idem. Nebolo to o „plávaní“ … ale bola to hlavne ponuka na ventil, na „uhnutie si“ … na chvíľkový útek z reality, ktorú denne prežívam v týchto mojich štyroch stenách.

Súhlasil som okamžite, pretože samota niekedy človeka dotlačí k takým rozhodnutiam, aké by inokedy neurobil … ☹

Dopadlo to ale samozrejme zle … pred záverečnou som sa sotva zdvihol … a pred vchodom som aj zvracal, čo znamenalo moje totálne fyzické vyčerpanie.

A potom tá povestná skratka domov, popri koľajniciach. V tme, v opitosti, v motaní sa … a nakoniec som skončil s tvárou v černičí … a to doslova ☹

Ležal som zakliesnený v tŕní, skrvavený, bezvládny a neschopný dostať sa von. V tej chvíli som necítil len fyzické tŕne černíc, ale všetky tŕne tých osemnástich rokov izolácie … keď samota človeka dodrbe … keď mu poohýba charakter, keď mu láme vôľu … a občas ho aj hodí do priekopy pri trati ☹

Dnes som už doma … rany na tele sa mi síce zahoja, dezinfekcia mi vyštípe len kožu … ale tá rana na duši mi zostane otvorená.

Tento text nepíšem preto, aby ma niekto ľutoval. Píšem ho ako svedectvo toho, čo robí izolácia s človekom … a to keď je už aj na dôchodku … v meste, ktoré vie byť niekedy neskutočne chladné … a to aj preto, lebo 60 až 70 percent z neho predstavujú cudzinci – prisťahovalci … *

  • Samozrejme je to ale v prvom rade môj problém …

Mier bez spravodlivosti je len ilúzia: Prečo vojna na Ukrajine nemôže skončiť podľa očakávania Ruska?

26.08.2026

V debatách o vojne na Ukrajine často počúvame jediné slovo: mier. Volanie po rýchlom ukončení bojov znie na prvý pohľad humánne ... avšak žiadať „mier za každú cenu“ je nebezpečný sebaklam.

„Slovenský zázrak“, ako dokáže byť vláda neschopná, no zároveň schopná všetkého?

25.08.2026

Sledovanie správ často prináša jedinú myšlienku: „Ako môžu byť títo ľudia takí nekompetentní?“ Vzápätí však prichádza ďalšia reportáž a s ňou mrazivé zistenie, že tá istá moc dokáže … a to priam s neuveriteľnou precíznosťou a rýchlosťou prevalcovať čokoľvek, čo jej stojí v ceste ☹ Presne to je definícia politického paradoxu [...]

Vraj „Zelenského režim“ … takto nazýva vedenie Ukrajiny ten ruský.

23.08.2026

Anatómia jednej hlúposti Označenie demokraticky zvolenej vlády za „režim“ nie je náhoda, ale ide o vedomý nástroj ruskej (dez)informačnej vojny … kde jeho cieľom je dehumanizovať napadnutý štát a tým aj spochybniť jeho legitimitu. Keď tento pojem mechanicky preberie niektorý slovenský bloger, neodhaľuje tým žiadnu utajenú pravdu, ale len – mierne povedané [...]