karol

Predstavme si niekoho, kto už má 75 rokov. Netrpí pritom žiadnou smrteľnou chorobou, no má pocit, že jeho životný príbeh sa už naplnil. Priatelia odišli, telo slabne a on cíti hlbokú, nezvratnú únavu zo samotného bytia. Mal by mať preto právo požiadať štát o tzv. „asistovaný“ odchod z tohto sveta?

Presne táto otázka už roky polarizuje Holandsko. Návrh zákona o takzvanom „dokončenom živote“ (Voltooid Leven) vyvoláva búrlivé emócie po celej Európe. Kým jedni v ňom vidia ultimátne právo na sebaurčenie, iní varujú pred nebezpečným morálnym úpadkom 🤮

O čo v holandskom návrhu skutočne ide?

Okolo témy koluje množstvo dezinformácií, preto je dôležité začať faktami. Nejde o žiadne nútené ukončovanie životov seniorov, ale návrh liberálnej strany D66 hovorí výhradne o dobrovoľnom rozhodnutí ľudí nad 75 rokov, ktorí nie sú chorí, ale cítia už psychickú únavu zo života.

Proces by navyše nevyzeral tak, že človek vojde do lekárne a odíde so smrtiacou látkou, ale tento návrh počíta s prísnymi poistkami:

• Polročné posudzovanie: Žiadateľ by musel absolvovať minimálne 6 mesiacov rozhovorov so špeciálnym asistentom.
• Skúmanie alternatív: Asistent by preveroval, či za želaním zomrieť nestojí len dočasná depresia, finančné problémy alebo len liečiteľná samota.

Prečo to mnohých desí? (Argumenty proti)

Pre odporcov je už len samotná existencia takejto debaty desivá. A ich argumenty majú obrovskú váhu:

1. Neviditeľný tlak okolia: Starší človek môže nadobudnúť pocit, že je pre svoje deti alebo štátny rozpočet príťažou. Rozhodnutie, ktoré navonok vyzerá ako „slobodná voľba“, môže byť v skutočnosti len dôsledkom rafinovaného tlaku jeho okolia.
2. Zlyhanie solidarity: Ak spoločnosť namiesto objatia a lepšej sociálnej starostlivosti ponúkne osamelému seniorovi len asistovanú smrť, rezignovala by tým na ľudskosť *.
3. Klzká plocha: Kde sa hranica zastaví? Ak dnes schválime asistovanú smrť pre zdravých ľudí nad 75 rokov, nezníži sa o desaťročie hranica na 65? Alebo na 50 pre ľudí s ťažkými životnými krízami?

Právo na dôstojný koniec? (Argumenty za)

Na druhej strane barikády stoja zástancovia absolútnej osobnej slobody. Tí tvrdia, že štát nemá právo vlastniť ľudské telo a ani život.

Ak má človek právo rozhodovať o tom, ako prežije svoj život, mal by mať podľa nich právo rozhodnúť aj o tom, kedy ho dôstojne uzavrie. Argumentujú tým, že nútiť niekoho žiť v hlbokej existenciálnej úzkosti a osamelosti len preto, že jeho srdce je fyzicky zdravé, je prejavom krutosti a nie súcitu.

Verdikt: Život nie je naším vlastníctvom

Holandský návrh zatiaľ neprešiel do legislatívnej praxe – narazil na silný odpor lekárskych asociácií a aj konzervatívnych politikov. Celá táto debata však odhaľuje hlbokú pravdu, ktorú tzv. „moderný“ sekulárny svet často prehliada.

Život nepatrí človeku, ale Bohu, ktorý mu ho daroval. Preto rozhodovať o ňom môže len On sám.

Človek nie je absolútnym pánom nad svojím začiatkom a ani koncom nie, ale je len správcom daru, ktorý dostal … preto snaha uzákoniť právo na smrť pre tých „unavených životom“ je len prejavom ľudskej pýchy, ktorá chce nahradiť Stvoriteľa.

Skutočnou odpoveďou na starnutie a samotu v Európe preto nemá byť hľadanie legislatívnych spôsobov, ako život ukončiť, ale obnova úcty k tomuto posvätnému daru a vrátenie dôstojnosti starobe skrze lásku a starostlivosť.

* To je síce správne, ale každému sa na staré kolená vracia hlavne to, čo on sám v živote zasial …