karol

Alebo od detskej izby až k svetovej vojne: Ako rodinná totalita plodí globálne konflikty.

Často analyzujeme ekonomické záujmy, geopolitické mapy alebo pohyby armád … skutočný koreň problému však ale leží oveľa bližšie … schováva sa už v našich domovoch, v spôsobe, akým vychovávame deti a teda v tom, ako formujeme ich vnútorný svet … preto každý globálny konflikt začína už v hlave konkrétneho človeka … a táto hlava sa teda formuje už od svojho útleho detstva.

Dvaja ľudia, dva svety: Demokrat vs. Egocentrik

Keď sa narodí dieťa, jeho vnútorný svet je preňho tým jediným existujúcim, nič iné ešte nepozná, preto je pre jeho neskorší život kľúčové to, čo zažíva počas svojho vývoja.

• V demokratickej rodine sa obzory dieťaťa rozširujú a učí sa tam jednu zásadnú lekciu: Svet sa netočí len okolo mňa … už začína chápať, že jeho názory nie sú jediné a ani tie jedine možne správne … a teda sa učí rešpektovať aj odlišné túžby a potreby iných … no a takto vyrastá človek s demokratickým myslením.

• V totalitnej rodine ale vládne len jeden človek, ktorý má monopol na pravdu, rozhoduje o všetkom a ostatných považuje len za tých neschopných … preto sú názory detí potláčané … a výsledkom takejto tiežvýchovy je infantilný, nezrelý a sebecký egocentrik, ktorý neuznáva iné názory a ak nedostane to, čo chce, presadzuje si to „svoje“ aj násilím – presne tak, ako to kedysi videl aj doma.

Keď sa domáce peklo stane globálnou hrozbou

Životopisy tých najkrutejších diktátorov potvrdzujú, že táto teória nie je len metaforou, ale je desivou šablónou z reality:

• Adolf Hitler: Jeho otec bol brutálny domáci tyran, ktorý mladého Adolfa pravidelne a surovo bil, takže vyrastal v prostredí, kde moc sa dokazovala len agresiou no a keď dospel – a to len fyzicky, preniesol tento svoj model aj na okolitý  svet … takto jeho domáca totalita splodila holokaust a teda aj druhú svetovú vojnu.

• Josif Stalin: Vyrastal s otcom alkoholikom – obuvníkom, ktorý ho brutálne týral … a teda násilie bolo u nich „doma“ tým jediným jazykom, ktorému on rozumel. Do života si po tom všetkom odniesol paranoju, že prežiť znamená zničiť všetkých ostatných … „fungoval“ takým džungľovým – vylučovacím systémom, kde platilo: „buď ja, alebo oni“ … a keď ovládol Sovietsky zväz, premenil krajinu na obrovskú „totalitnú rodinu“, kde milióny ľudí poslala na smrť jeho chorobná potreba kontroly, pohŕdanie životom iných a teda narušený vzťah k nim, k ich názorom, záujmom, potrebám a pod.

Títo muži boli preto vo svojej podstate len ublížené, nezrelé deti, ktoré dostali do rúk armády namiesto toho, aby sa dostali k detskému psychológovi … na jeho odporúčanie boli odobratí zlým rodičom … a následne umiestnení do náhradných rodín …

Keď sa choré ego dostane k moci

Skutočné nebezpečenstvo preto nastáva vtedy, keď takéto rozbujnené ego nadobudne pocit takej vlastnej výnimočnosti, ako to nadobudlo u Putina, Trumpa, Fica * a im podobným kadejakým ázijským Kimom … a keď sa takýto človek rozhodne, že práve a jedine on musí viesť ostatných … a preto aj vstúpi do politiky.

Prečo ho niektorí ľudia volia?

Pretože v spoločnosti existuje masa jemu podobných. Ľudia vychovaní rovnako neslobodne sú politicky aj ľudsky nezrelí, preto v agresívnom lídrovi vidia len fiktívnu silu, ktorá im imponuje a to až do takej miery, že mu tolerujú všetko – aj klamstvá a rozkrádanie … a volia ho znova a znova, pretože jeho správanie rezonuje s ich vlastným pokriveným – zdeformovaným vnútrom.

Keď sa takýto charakterový mrzák dostane do čela veľmoci – či už hovoríme o Rusku, Číne, Iráne, Severnej Kórei, alebo o polarizovanej politickej scéne v USA – tak tragédia je na svete. Presadzovanie záujmov násilím je pre takéhoto pacienta normálne, pretože to bolo normálne aj v prostredí, v ktorom vyrástol.

Teória demokratického mieru v praxi

To, čo môže znieť skôr len ako taká psychologická úvaha, ale potvrdzuje aj moderná politológia. Teória demokratického mieru na základe historických dát dokazuje, že skutočne demokratické štáty medzi sebou takmer nikdy nevedú vojny.

Demokracia totiž vyžaduje dialóg, kompromis a rešpekt voči oponentovi – čiže presne tie vlastnosti, ktoré si človek osvojuje v zdravej rodine. Autoritárske režimy ale naopak stoja len na kulte osobnosti, poslušnosti a strachu, čiže len na zákonoch džungle ☹

Ako z toho von?

Vojnové konflikty neodstránime len podpisovaním mierových zmlúv a ani zbrojením, to sú len náplasti na symptómy … skutočná prevencia pred vojnou začína už výchovou.

Ak chceme žiť vo svete bez vojen, musíme vychovávať deti, ktoré dokážu uniesť existenciu iného názoru. Musíme budovať spoločnosť, ktorá namiesto agresívnych egocentrikov dokáže oceniť zrelé, empatické a demokraticky uvažujúce osobnosti, pretože mier sa nezačína na bojiskách, ale už v našich obývačkách.

* Jeho otec bol manuálne pracujúci – vodič vysokozdvižného vozíka a matka predavačka topánok … a toto rodinné zázemie odráža presne ten typ prostredia, kde sa svet často delí na čiernobiely – na ‚nás‘ (bežných, tvrdo pracujúcich) a ‚ich‘ (inteligentov, elity, ktorí len mudrujú) … a tento zakorenený odpor k hlbšiemu intelektuálnemu dialógu sa neskôr v dospelosti pretavil aj do jemu vlastnému politickému štýlu, ktorý sa prejavuje absolútnou neochotou akceptovať iný názor, snahou valcovať oponentov silou a neustálym živením hnevu v masách voličov, ktorí pochádzajú z rovnakého mentálneho nastavenia.“