karol

Cestovanie mestskou hromadnou dopravou je občas niečo ako taká exkurzia do najtemnejších kútov slovenskej duše … a predvčerom som sa o tom opäť presvedčil na vlastnej koži … viezol som sa v električke, keď pokojnú jazdu zrazu narušil krik a trma-vrma.

Zpomedzi cestujúcich sa vynoril starší, útly chlap s „tak trochu“ jedovatým výrazom v tvári … a zúril, že do neho jeden – zhodou náhod Ukrajinec počas jazdy nechtiac strčil … on ale svoj hnev nezakončil obyčajným frflaním, ale vetou, ktorá končila: „… k – y jedni ukrajinské…“

V tom momente vo mne niečo cvaklo … nemám rád nespravodlivosť a urážanie slabších, pretože sám som ho v detstve zažíval neustále … tak som sa ozval, že takto by sa vyjadrovať nemal … muž ale okamžite presmeroval všetku svoju jedovatosť na mňa.

Nasledovala ostrá slovná potýčka, počas ktorej som sa o.i. dozvedel, že aj ja som „k…“ … a celá situácia vygradovala až do „lákavej ponuky“, aby sme vystúpili z električky a „vyriešili“ to bitkou.

„S vďakou“ som to odmietol … takže nakoniec vystúpil sám – a tak trochu s výrazom zbitého psa … a z davu sa ozvalo „ďakujem“ … s ukrajinským prízvukom …

Prebudenie starých démonov

Hoci som dnes vegán a filozoficky inklinujem k budhizmu, nie vždy som žil v mieri … vyrastal som v totalitnej, násilníckej rodine dedinčana z Hornej Oravy … v atmosfére neustálych vyhrážok a fyzického ponižovania … a toto má človek bohužiaľ v sebe až do smrti – hlboko zapísané, takže asi aj preto som počas vysokej školy päť rokov intenzívne trénoval karate.

Preto keď ma ten chlap začal ohrozovať, moja mierumilovnosť zo mňa v sekunde spadla a prepol som sa do režimu, ktorý by som neskôr mohol aj ľutovať … agresor to ale pravdepodobne vycítil z mojich očí a postoja.

Napriek tomu, že k fyzickému stretu nedošlo, vystúpil som s nepríjemným pocitom špiny … a uvedomil som si, že som sa na malú chvíľu znížil na jeho úroveň a nechal sa vtiahnuť do hry, ktorú odmietam hrať.

Anatómia nešťastného človeka

Keď emócie vyprchali, začal som nad tým mužom premýšľať … o čo mu v skutočnosti išlo? Bol to obraz nešťastného, zatrpknutého, nevzdelaného a pravdepodobne aj osamelého človeka, ktorý zacítil príležitosti kopnúť si do niekoho, o kom si myslel, že je oslabený, aby si na jeho úkor aspoň na moment uľavil od svojej vlastnej biedy.

Veď Ukrajinci sú u nás cudzinci … sú to ľudia, ktorých vyhnal z domovov nebezpečný blázon … preto sú mimo svojej krajiny pre „domáceho“, ktorý má veľké problémy sám so sebou ľahkým terčom.

Život v toxickej bubline

Tento incident pre mňa nie je len akýmsi izolovaným zážitkom, ale skôr odrazom celospoločenskej klímy … nešťastných a frustrovaných ľudí je na Slovensku veľa a svoj hnev si ventilujú aj pri volebných urnách, kde si zvolili tých, ktorí im sľúbili pomstu na súčasnej opozícii …

Keďže ale sľuby nemohli splniť, pretože nemali za čo, tak pozornosť sklamaných sa upriamila na ešte extrémnejšie sily – na Republiku, ktorá je len prebalenou odnožou profašistického Kotlebu.

Sám žijem v prostredí, kde je táto realita hmatateľná každý deň … veď bývam v bývalej robotníckej kolónii v Bratislave, v bytovke plnej smeráckych, kotlebovských a proputinovských fanúšikov … kde situácia zašla už tak ďaleko, že bez obranného spreja vo vrecku ani nevytiahnem päty z bytu … a už som tu podal aj štyri trestné oznámenia!

Slovensko je dnes hlboko rozdelené a plné skrytého hnevu. Tento zážitok z električky mi pripomenul, aké ťažké je udržať si vnútorný pokoj a čistý štít v prostredí, ktoré človeka neustále tlačí k tomu, aby vytiahol svoje staré zbrane.

No akokoľvek je to ťažké, nesmieme rezignovať na ľudskosť – aj keď za ňu občas musíme vyceriť zuby …