karol

Paradox mieru: Prečo kapitulácia obete vojnu nekončí, ale naopak, ešte viac eskaluje?

V politických debatách sa začal objavovať jeden nebezpečný argument: „Ukrajina by sa mala vzdať, aby sa zbytočne nepredlžovala vojna … a aby tam teda nezomierali ľudia … tento pohľad však úplne ignoruje históriu a teda aj všetky morálne zásady. Ak by sme túto logiku aplikovali do minulosti, dospeli by sme k absurdným záverom, ktoré by celkom popreli aj našu vlastnú identitu.

Keby sa Rusko vzdalo Hitlerovi

Ak dnes niekto žiada od Ukrajiny kapituláciu v mene „mieru“, mal by sa pozrieť na rok 1941 … mal sa už vtedy Sovietsky zväz vzdať nacistickému Nemecku, aby „zachránil životy“?

Vtedy nacisti neviedli vojnu len o akési hranice, ale ich cieľom bol tzv. Generalplan Ost – čiže plán na vyhladenie, zotročenie a vysídlenie slovanského obyvateľstva. Vzdanie sa Hitlerovi by teda v žiadnom prípade neznamenalo mier, ale len okamžitú, systematickú genocídu miliónov ľudí a to bez možnosti obrany … preto tam v žiadnom prípade nešlo len o akési predlžovanie vojny, ale boj o ich holé prežitie.

Podľa tejto logiky bolo chybou aj SNP.

Tento zvrátený naratív priamo naráža aj na našu vlastnú históriu. Ak je akýkoľvek odpor proti agresorovi iba „zbytočným predlžovaním vojny“, potom bolo obrovskou chybou aj Slovenské národné povstanie.

V auguste 1944 už bolo jasné, že sa Tretia ríša rúca … povstanie síce prinieslo obete, vypálené obce a teror, napriek tomu ale bolo kľúčové … zachránilo tým česť slovenského národa … a ukázalo svetu, že odmietame kolaboráciu s fašizmom.

Vďaka odvahe povstalcov sme po vojne neskončili na strane porazených zločincov, ale medzi víťazmi. Kto napriek tomu dnes odsudzuje obranu Ukrajiny, ale zároveň oslavuje SNP, popiera tým nielen základy logiky, ale aj svojej vlastnej histórie … a vlastne tým hovorí, že jeho psychický zdravotný stav nie je dobrý … pretože vykazuje znaky schizofrénie … rozštiepenej – a teda rozdvojenej osobnosti ☹

Mier nie je okupácia a na Ukrajine to platí tiež.

• Obeť vojnu nenaťahuje: Ukrajina nebojuje z rozmaru, ale len kvôli prežitiu vlastného štátu a kultúry.
• Okupácia prináša teror: Na obsadených územiach nepanuje mier, ale filtrácie, mučenie, deportácie detí a teda aj likvidácia národnej identity.
• Kľúč má agresor: Vojna neskončí vtedy, keď sa obeť prestane brániť, ale vtedy, keď agresor prestane útočiť!

Keď populizmus víťazí nad rozumom

Ako je možné, že takéto jasné historické paralely dnes masovo zlyhávajú? Bohužiaľ žijeme v dobe, kedy politický populizmus dokáže ohýbať fakty podľa svojej vlastnej potreby … kedy sa vo voľbách stratilo kritické myslenie a do čela štátov sa začali dostávať ľudia, ktorí ponúkajú len lacné a zbabelé riešenia … také, akí sú oni sami … ☹

Tieto názorové patvary sú výsledkom nadradenia negatívnych emócií a egoizmu nad Pravdou … nad našou historickou pamäťou … veď sloboda a suverenita nikdy neboli zadarmo … preto tí, ktorí dnes radia obeti skloniť hlavu, neobhajujú mier – ale len právo džungle, „právo“ silnejšieho, pästné „právo“ agresora na jeho beztrestné násilie ☹