karol

Keď počúvame debaty o Európskej únii, neustále sa skloňujú tie isté frázy: Brusel nám diktuje, strácame suverenitu, sme len bábkami v rukách mocných atď. atď. … ☹

 Politológovia analyzujú geopolitiku, sociológovia hovoria o ekonomických rozdieloch … ale skutočná príčina toho, prečo časť Slovákov vidí v EÚ úhlavného nepriateľa, neleží v akomsi vzdialenom Bruseli … ale v skutočnosti oveľa, oveľa bližšie … v ich vlastnom detstve … a teda v rodinách, v ktorých vyrastali ….

Keď je prvá autorita v živote toxická

Veď všetko sa začína už doma … rodičia sú prvé autority v živote každého človeka, preto si cez nich dieťa vytvára obraz o tom, ako funguje tento svet.

Ak bolo ale dieťa vychovávané tak, ako je to na Slovensku normálne, čiže „po starom“ – totalitným, chladným a až nepriateľským – deštruktívnym spôsobom tak, ako aj ja – tak si následne odnáša do života ťažké dedičstvo …

Výchova bez úcty, rešpektu, empatie a bez komunikácie zanecháva v detskej duši hlboké rany … preto pre neho autorita znamená nebezpečenstvo … a v dospelosti sa tento model len skopíruje.

Kto nemohol veriť prvým ľuďom vo svojom živote, ten v dospelosti už nedokáže veriť nikomu, kto mu ich pripomína … a Európska únia je obrovská, silná autorita … preto je pre človeka s traumou z detstva automaticky podozrivá ☹

Chorobná nedôvera a syndróm večnej obete

Človek s narušeným vzťahom k autoritám nedokáže vidieť realitu takú, aká je … jeho podvedomie, vytrénované na prežitie v nepriateľskom prostredí, mu neustále podsúva tie najčiernejšie scenáre … preto vidí v EÚ len akési monštrum, ktoré ho chce zničiť ☹

Tento psychologický blok so sebou nesie tri typické znaky:

• Chorobná podozrievavosť: Za každým krokom inštitúcií hľadajú sprisahanie proti nim a teda aj akýsi skrytý zlý úmysel … je to „len taká obyčajná“ slovenská paranoja ☹

• Mentalita obete: Sami seba vnímajú ako úbohých, bezbranných chudákov a to im dáva dokonalú výhovorku, prečo oni nikdy za nič nemôžu ☹

• Neschopnosť sebareflexie: Žijú v ilúzii, že majú „patent na pravdu“ a preto oni nikdy nerobia chyby … veď za všetko zlé predsa vždy môžu tí druhí – kedysi prísni rodičia a dnes Brusel.

Politické názory ako nezahojené rany

Kritika EÚ na Slovensku tak v mnohých prípadoch nie je racionálnym politickým názorom, ale len akýmsi emočným výkrikom dospelých detí, ktoré boli vychované v totalitnom systéme rodiny … a sú to ľudia chorobne nezodpovední, sčasti nesvojprávni … a do konca svojho života uväznení vo vlastnom strachu a hneve.

Preto kým nepochopíme, že korene našej spoločenskej nedôvery siahajú do našich obývačiek a k našim výchovným metódam, tak žiadne logické argumenty o výhodách EÚ nezaberú … liekom na slovenskú euroskepciu preto nie sú eurofondy, ale uzdravenie našich rodinných vzťahov a schopnosť už konečne prevziať zodpovednosť za svoj vlastný život.