karol

Pani Čaputová už pred vyše dvoma rokmi opustila prezidentský palác a stiahla sa aj z aktívneho politického života. Žije si svoj civilný život, nekomentuje každú politickú potýčku a rešpektuje svoj politický dôchodok … skrátka a aj obrazne povedané, v slovenskom verejnom priestore takpovediac „spí“.

Napriek tomu sa stále objavujú ľudia, ktorí majú potrebu sa do nej triafať. Autor s prezývkou hhorec na blogu Pravdy len včera pridal ďalší príspevok do nekonečnej zbierky textov útočiacich na bývalú hlavu štátu … človek by si myslel, že po rokoch už táto téma vyprchá, no realita ukazuje opak: Zuzana Čaputová síce už „spí“, no fixácia jej kritikov na ňu je prakticky bezodná, pretože hlúposť nespí nikdy.

Umenie odísť vs. neschopnosť odpustiť

Je fascinujúce sledovať, ako veľmi bývalá prezidentka stále straší v hlavách určitých komentátorov … súčasná politická scéna síce vrie, riešia sa reálne ekonomické problémy, no pre časť autorov zostáva najväčším terčom niekto, kto už na chod štátu nemá absolútne žiadny vplyv.

Prečo je to tak?

• Absencia reálnych tém: Keď chýbajú konštruktívne nápady k aktuálnemu dianiu, najjednoduchšie je vytiahnuť starého osvedčeného „nepriateľa“.
• Nepochopenie politickej kultúry: To, že sa stiahla, nie je prejav jej slabosti, ale len integrity a rešpektu k funkcii, na Slovensku plnom krikľúňov ale takáto kultivovanosť pôsobí len ako akýsi úkaz z inej galaxie.
• Živenie hnevu: Niektorí blogeri žijú z generovania negativity, keďže ale ona im žiadne nové zámienky nedáva, tak tie staré musia umelo recyklovať … a teda len variť z vody ☹

Keď kritika stráca zmysel

Kritizovať politika v úrade je legitímne, no útočiť na niekoho, kto už odišiel do ústrania len preto, aby si autor vybil svoju vlastnú frustráciu je len vizitkou jeho vlastnej intelektuálnej chudoby … veď podobné texty neprinášajú žiadnu novú hodnotu, ale len starú – recyklovanú žlč.

Zuzana Čaputová predviedla, že vie, kedy prísť, ako slúžiť a kedy aj s dôstojnosťou odísť. Kým ona si užíva zaslúžený pokoj, jej kritici ale zostávajú uväznení vo vlastnom hneve … a v neustálej potrebe bojovať s prízrakmi minulosti.

Slovensko má dnes už celkom iné starosti, ktoré by si zaslúžili pozornosť. Ale na to by bolo potrebné otvoriť oči a začať už konečne premýšľať … a to sa niektorým nechce – radšej preto budú len bdieť pri tých svojich starých krivdách, kým ale karavána – zvyšok sveta ide ďalej.