karol

Slovensko malo k autoritárstvu vždy nebezpečne blízko* … no fašistu nespoznáme len podľa toho, koho volil, aké má vlajky na profile, podľa viet, ktoré opakuje z televízie … ale hlavne podľa toho, ako sa k nám správal, keď sme ešte boli slabí, keď sme boli ešte len deťmi, keď nás ešte mal „v hrsti“ … keď si vtedy s nami mohol robiť skoro hocičo … ☹

Tento text nepíšem z teórie, píšem ho z vlastnej skúsenosti … zo „vzťahu“ s otcom, ktorý nám doma vládol strachom, a nie tak ako mal – blízkosťou.

Fašizmus nie je v prvom rade politická ideológia, ale je to psychológia moci … spôsob, akým jeden človek ovláda druhého … bez vzťahu, bez empatie a bez zodpovednosti. A práve rodina je jeho prvým a najdokonalejším laboratóriom.

Autorita bez vzťahu

Fašistický otec nepotrebuje, aby mu dieťa rozumelo … a ani aby ho milovalo ☹ … potrebuje len, aby ho poslúchalo. Jeho veta sa nekončí prosbou, ani vďakou, ale len rozkazom alebo nadávkou. Otázky sú pre neho drzé a pochybnosti sú vzbura … akýkoľvek pokus o dialóg vníma len ako ohrozenie  jeho vlastnej moci ☹

Takýto otec nechápe, že autorita vzniká zo vzťahu. Verí, že autorita je daná silou, postavením a strachom, tak ako aj Putin, Kim Čong – Un, Fico, Orbán atď. atď. …. preto dieťa nevychováva – len ho zlomí ho do tvaru, ktorý mu práve vyhovuje najlepšie.

Podmienená láska

Priazeň fašistického otca nie je dar, ale len čosi ako taká málo sa vyskytujúca odmena. Prichádza len vtedy, keď dieťa plní všetky jeho očakávania … keď drží hubu, nerobí hanbu, keď sa mu „dokonale“ prispôsobí.

Dieťa sa tak nenaučí, že je milované, naučí sa, že hodnota človeka je podmienená poslušnosťou. A tento vzorec si nesie do celého života – do vzťahov, práce aj politiky. O tom by mohla veľa rozprávať napríklad aj dvojnásobná americká „jednotka“ – Donald Trump, ktorý to kedysi zažíval priamo na vlastnej koži … ☹

Strach ako nástroj výchovy

Krik, výbuchy hnevu, tresty, dlhé ticho, nie náhodné, ale systematické … veď Strach je lacný a účinný nástroj ovládania iných pre všetkých tých neschopných, ktorí sa rozhodli napriek tomu sa rozmnožiť.

Fašistický otec ani nemusí dieťa biť, stačí že ho drží v neustálom napätí. Dieťa nikdy nevie, kedy príde trest. A tak sa začne kontrolovať samo, vnútorný policajt nahradí vonkajšieho tyrana a zrodí sa nový človek … nový nositeľ totality ☹

Dieťa ako nepriateľ

Keď dieťa začne dospievať, myslieť, cítiť a rozhodovať sa samo, fašistický otec to vníma ako ohrozenie jeho moci, nie ako jeho prirodzený vývoj.

Neposlušnosť sa tak mení na zradu, samostatnosť na nevďak, iný názor na útok, otec nebojuje za dieťa – bojuje proti nemu ☹

Kolektív nad jednotlivcom

„Čo povedia ľudia?“ „Meno rodiny.“ „Poriadok.“ „Disciplína.“

Fašistický otec obetuje vnútorný svet dieťaťa akýmsi jeho chorým – abstraktným hodnotám. Dieťa nemá právo byť samo sebou, má povinnosť zapadnúť. Jednotlivec je menej než systém …  presne takto „fungujú“ totalitné režimy … a takto sa aj reprodukujú.

Pohŕdanie slabosťou

Plač je hanba. Strach je zbabelosť. Smútok je pre slabých.

Fašistický otec netoleruje zraniteľnosť – ani u dieťaťa, ani u seba. City sú prekážkou výkonu a kontroly. Dieťa sa naučí city potláčať, zosmiešňovať alebo nenávidieť … a raz ich začne nenávidieť aj u iných ☹

Neexistujúca vina

Fašistický otec sa nikdy nemýli. Keď ublíži, robí to „pre tvoje dobro“. Keď dieťa trpí, je to jeho vina. Keď sa vzťah rozpadá, vinný je niekto iný.

Sebareflexia je pre neho smrťou autority. Preto ju nikdy nepripustí tak, ako kedysi ani Hitlerov otec.

Keď sa to stane normou

Na dedinách na Hornej Orave, ale nielen tam je tento model často vnímaný ako samozrejmosť. Tvrdosť sa zamieňa za charakter, mlčanie za silu a strach za výchovu. Nie preto, že by sa tam ľudia už rodili horší, ale preto, že takto sa to dedí – z otca na syna, z matky na dcéru, z generácie na generáciu, rovnako, ako to zdedil aj náš otec, ktorý pochádzal tiež odtiaľ ☹

Chudoba citov, hanba hovoriť o bolesti a presvedčenie, že dieťa treba „zlomiť, aby prežilo“, vytvárajú prostredie, kde sa nikto nikdy neučí niesť zodpovednosť.

Fašizmus začína doma

Dieťa vychované v takomto prostredí sa naučí tri veci:

1. Moc má vždy pravdu.
2. Slabosť si zaslúži trest.
3. Poslušnosť je podmienkou prežitia.

A potom sa čudujeme, prečo len fyzicky dospelí ľudia túžia po silných vodcoch, jednoduchých riešeniach a nepriateľoch, na ktorých môžu zhodiť zodpovednosť za všetko … ☹

Fašizmus sa nešíri pochodmi, šíri sa už v detských izbách … a prvým diktátorom v živote mnohých ľudí nebol politik, ale len biologický otec ☹

* Vojnový slovenský štát (oficiálne od júla 1939 Slovenská republika) existoval v rokoch 1939 – 1945 ako satelit nacistického Nemecka. Režim je historikmi označovaný za totalitný a klérofašistický.