karol

Ani ani 👍

Optimista aj pesimista robia tú istú chybu – realitu si ohýbajú podľa toho, ako sa im to práve hodí … ten prvý si ju prikrášľuje … a ten druhý naopak … takže ani jeden ju nevidí takú, aká skutočne je.

Optimista povie: „Nejako to dopadne.“ Je to pohodlná veta, pretože ho zbavuje zodpovednosti, uspáva ostražitosť a presúva riešenie do neurčitej budúcnosti. Pesimista naopak povie: „Aj tak to dopadne zle, tak načo sa namáhať.“ Aj to je len únik – tentoraz do rezignácie a výsledok je rovnaký: nekonanie.

Realista hovorí niečo úplne iné: „Ak neurobíme toto a toto, stane sa presne toto“, pretože  Realizmus je ochota pozrieť sa na príčiny, dôsledky, limity aj možnosti bez prikrášľovania … a teda bez sebaklamu.

Byť realista teda znamená niesť zodpovednosť … znamená najskôr si priznať nepríjemné fakty, pomenovať chyby – a až potom konať. Realizmus neponúka útechu a ani dramatickú beznádej, ale konštruktívny prístup – a teda aj riešenie problému 👍

V spoločnosti, ktorá miluje skratky, slogany a jednoduché odpovede, je realizmus takmer rebelstvom. Núti ľudí rozmýšľať … núti prestať veriť, že „to nejako vyjde“ … a teda sa prestať vyhovárať. Realizmus berie človeku ilúzie – a práve preto mu dáva šancu konať zmysluplne.

Tento rozdiel je dnes viditeľný najmä v spoločnosti a v politike. Jedna jej časť sa upína k optimistickým frázam o tom, že „nejako bolo, nejako bude“ a že systém sa o nás postará ☹ Druhá časť sa utieka k pesimizmu, cynizmu a presvedčeniu, že aj tak „nemá zmysel sa o niečo snažiť“ … obe tieto krajné – extrémistické polohy ale vedú len k tomu istému: k pasivite.

Realistický postoj však vyžaduje pomenovať konkrétne príčiny úpadku – dlhodobé zanedbávanie vzdelania, tolerovanie klamstva, prenos zodpovednosti na populistov a ochotu obetovať princípy – skutočné hodnoty za krátkodobý pokoj. To už nie je príjemná debata, to už nie je viera a ani žiadna rezignácia, ale skutočný odklon od toho starého, nezodpovedného, chorého socialistického „myslenia“.

Slovensko ako posttotalitná mentalita

Na Slovensku má optimizmus podobu naivity a pesimizmus alibi. Oba extrémy sú dedičstvom storočí podriadenosti, v ktorých sa samostatné myslenie trestalo. Realizmus – teda schopnosť pomenovať problém a prevziať za neho aj osobnú zodpovednosť je preto vnímaný ako nepríjemný, konfliktný a nebezpečný. Posttotalitný spôsob myslenia preto nevychováva múdrych, zodpovedných ľudí, ale len takých, ktorí sami seba za takých považujú ☹

Politika a voliči

V politike sa tento mechanizmus prejavuje obzvlášť ostro. Priemerný slovenský volič nehodnotí činy politikov, ale volič Optimista znova a znova uverí ich prázdnym sľubom … a volič Pesimista „ako vždy“ rezignuje a radšej zostáva doma ☹

Volič Realista ale kladie nepríjemné otázky, ktoré idú k jadru veci … kto za čo nesie zodpovednosť, aké budú dôsledky rozhodnutí, kto z toho profituje a kto za to všetko nakoniec zaplatí cenu?

Práve preto je realizmus z politiky systematicky vytláčaný – lebo je pre moc nepohodlný.

Rodičovstvo a výchova

Rovnaký vzorec sa prenáša aj do rodín. Rodičia často vychovávajú deti v optimistickej ilúzii, že „nejako sa v živote nestratia“, alebo v pesimistickom presvedčení, že „svet je zlý a preto nemá zmysel sa snažiť“. Realistická výchova by však znamenala učiť deti chápať príčiny a dôsledky, niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia a zniesť frustráciu bez úniku do ilúzií.

Realistický postoj vyžaduje pomenovať konkrétne príčiny úpadku – dlhodobé zanedbávanie vzdelania, tolerovanie klamstva, prenos zodpovednosti na autority a ochotu obetovať princípy za krátkodobý pokoj. To už nie je príjemná debata. To už nie je slepá viera a ani pasivita … to už nie je „zametanie pred cudzími prahmi“ … ale konfrontácia so sebou samými.

Nie optimizmus nás posúva dopredu. Ani pesimizmus nás neochráni. Posúva nás len triezvy pohľad na realitu a ochota niesť dôsledky toho, čo vidíme.