karol

Slovensko je krajina, kde sa zúfalstvo vydáva za hrdosť, zrada sa tu volá vlastenectvo a kde si krivý hľadá oporu v čaptavom. Ľudia, ktorí roky nadávajú na politikov, znova a znova volia tých istých – Robert Fico teda nie je len príčinou úpadku Slovenska, ale aj jeho dôsledkom.

Vodca ako výhovorka

Fico nevyhral preto, že by bol silný. Vyhral preto, že národ je slabý.
Pretože sa v ňom spája resentiment, frustrácia a túžba po vodcovi, ktorý namiesto pravdy ponúkne hnev.
Slovensko si vybralo svoj obraz – muža, ktorý sa nebojí klamať, pretože jeho voliči sa boja myslieť.

Je to spojenectvo slabosti a cynizmu. Jeden nemá chrbticu, druhý svedomie – a spolu vytvárajú rovnováhu, ktorá pripomína tanec mrzákov ☹
A keď sa niekto spýta, prečo sa krajina nepohne dopredu, odpoveď je jednoduchá: lebo sa nechce pozrieť do zrkadla, ktoré drží Fico.

Keď sa krivý oprie o čaptavého

V tejto krajine sa nemožnosť oprieť sa o skutočné hodnoty nahrádza potrebou oprieť sa o tzv. „silného“ vodcu.
Niekoho, kto ukáže prstom na tých druhých, ktorí za všetko môžu – Brusel, Ukrajina, novinári, „liberáli“ … „Fico – najväčší slovenský výrobca hromozvodov“, „odborník“ na vytváranie obetných baránkov a z nich následne fackovacích panákov … ☹
Je to jednoduchý svet pre nezodpovedných ľudí: keď nechceš zodpovednosť, tu máš výhovorku.

Fico je pre mnohých ospravedlnenie – dôkaz, že aj tí najhorší môžu byť úspešní, ak dostatočne drzo predstierajú silu.
On je krivý, oni sú čaptaví – a preto sa chápu.
V jeho arogancii nachádzajú útechu pre vlastnú bezmocnosť.

Zabednenosť ako národná imunita

Slovenský volič má zvláštnu schopnosť nevidieť to, čo má pred očami.
Vidí korupciu, ale povie, že „však kradnú všetci“.
Vidí zneužívanie moci, ale povie, že „aspoň sa postaví Amerike“.
Je to kolektívna porucha svedomia, ktorá premieňa hanbu na hrdosť a hlúposť na identitu.

A čím väčšia je lož, tým viac sa v nej mnohí cítia doma.
Hlupák potrebuje svojho klamára, tak ako otrok svojho pána.

Záver: Krajina, ktorá sa bojí pravdy

Slovensko dnes už nie je len obeťou Fica. Je obeťou hlavne svojho vlastného sebaklamu.
Kým sa bude krivý opierať o čaptavého, budeme stále padať – len o niečo pomalšie, než by sme si priznali.

Volič, ktorý sa bojí pravdy, si vždy zvolí klamára.
A ten klamár mu za to ešte aj poďakuje – so smiechom, ktorý znie ako ozvena našej vlastnej hlúposti.