Denník N, 30. augusta 2025 11:02

Únos štátu: 30 rokov po únose prezidentovho syna

Pred tridsiatimi rokmi uniesla tajná služba syna prezidenta. Nebol to len brutálny čin proti človeku, bol to útok na samotný štát. Kto mal v rukách moc, použil ju na to, aby umlčal, zastrašil a demonštroval, že hranice neexistujú. Marián Leško, ktorý vtedy o Mečiarovi a mečiarizme napísal knihu, dnes hovorí: „Posunuli sme sa, ale k horšiemu.“

Je to veta, ktorá zabolí. Pretože medzičasom sme vstúpili do EÚ, do NATO, otvorili sa svetu. Ale vnútro štátu sa zmenilo len málo – a v niečom sa skutočne zmenilo k horšiemu.

90. roky: štát ako korisť

Únos Michala Kováča mladšieho a vražda Róberta Remiáša neboli len excesy. Boli to prejavy logiky totalitnej moci, ktorá neváhala zneužiť tajnú službu na politický boj. Štát sa vtedy menil na korisť, občania na rukojemníkov.

Napriek tomu existovala protiváha: prezident Michal Kováč, médiá, občianske protesty. Demokratické inštinkty ešte fungovali, hoci krehko a neisto. Mali sme pocit, že smerujeme dopredu, že to je len bolestná skúška, ktorú treba vydržať.

Dnešok: návrat démonov

Dnes je situácia paradoxná. Nezavliekajú ľudí v kufroch áut, ale o to sofistikovanejšie sa unáša samotný štát. Na zneužívanie moci už nepotrebujú hrubú silu, stačí permanentná propaganda, útoky na médiá a ohýbanie inštitúcií.

Vládna garnitúra opäť vníma kritiku ako útok na štát. Premiér opakuje rétoriku Mečiara: opozícia, novinári, mimovládky – to všetko sú nepriatelia. A kým kedysi prezident Kováč stál proti Mečiarovi, dnes prezident Pellegrini pomáha Ficovi.

To je ten „posun k horšiemu“ – moc dnes už nemá prirodzenú protiváhu, má už len poslušných spoluhráčov.

Horšie než v 90. rokoch

Vtedy sme mali ilúziu, že sa posúvame k slobode. Dnes vládne únava, cynizmus a rezignácia. Mnohí ľudia neveria, že demokracia má cenu, vidia ju len ako otravný proces, ktorý brzdí „rozhodných“ lídrov.

To je možno ešte nebezpečnejšie než únosy a výbuchy áut. Pretože pomalý únos inštitúcií si všímame menej, ale škody sú hlbšie. Únos štátu dnes nevidíme v titulkoch, ale cítime ho v erózii dôvery, v pocite, že pravidlá platia len pre niekoho.

Únos štátu verzia 2025

• Policajná inšpekcia sa mení na politickú jednotku na „upratovanie“ nepohodlných vyšetrovateľov.
• Generálna prokuratúra sa zmenila na Ficov štít proti spravodlivosti.
• Médiá sú pod neustálym paľbou slovných útokov, dezinformačné kanály sú naopak tolerované a podporované.
• Kritika sa trestá – kto nesúhlasí, je označený za nepriateľa štátu.

Toto je únos štátu v priamom prenose. Nie je to výbuch auta na križovatke, je to pomalé rozoberanie základov, ktoré urobí z demokracie prázdnu fasádu. Najväčšie víťazstvo autoritárstva je, keď občan uverí, že už nič nemá zmysel 😞

Nádej a brzdy

Slovensko drží nad vodou len členstvo v EÚ a NATO. To sú brzdy, ktoré Fico nevie úplne odstrániť, hoci sa snaží lavírovať a hľadať si spojencov medzi Orbánom či Putinom. Ale ak občania budú mlčať, ani EÚ a NATO nás nezachránia.

Záver: kto koho unáša?

Únos prezidentovho syna bol symbolickým únosom štátu. Dnes sme svedkami pokračovania – štát sa unáša zvnútra, potichu, bez kufra, ale s rovnakou logikou moci: „robíme si, čo chceme“.

Leško má pravdu – posunuli sme sa, ale k horšiemu. A otázka je, či ešte dokážeme nájsť odvahu povedať dosť. Pretože ak nie, neunesú len štát. Unesú aj našu budúcnosť, preto otázka neznie, či nám Fico s Pellegrinim štát ukradnú. Otázka je, či im to my ako občania dovolíme.