karol

Mal som sedem rokov, takže si to dobre pamätám, keď k nám prišli tanky. Detstvo, ktoré malo byť plné hier, poznačilo škrípanie pásov na dláždení ulíc, výkriky dospelých a aj streľba zo samopalov … a všadeprítomný strach, ktorý sa nedal pomenovať a pred ktorým nebolo úniku. August 1968 bol okamihom, keď sa nádeje na slobodnejšiu budúcnosť premenili na hrôzu a smrť.

Sovietska okupácia Československa samozrejme nebola žiadna „bratská pomoc“. Bola to invázia a zločin.

• Stovky mŕtvych a zranených.
• Rozdrvená sloboda.
• Poníženie národa.

Trauma okupácie sa uložila do pamäti generácií. Mnohí rodičia mlčali, báli sa, prispôsobili sa. Tak sa zrodila „normalizačná mentalita“ – reflex nevyčnievať, držať hubu a krok a teda aj taká „normálna“ stádovitosť … neustále si hľadať a voliť si toho svojho „dobrého“ pastiera a následne ho aj tupo nasledovať ☹

Civilizácia a barbarstvo v augustových uliciach

Jednou z najvýraznejších spomienok na august 1968 sú historky o sovietskych vojakoch z odľahlých oblastí impéria. Mladí branci z Kaukazu, Strednej Ázie či Sibíri, odtrhnutí od sveta, zrazu stáli v uliciach Bratislavy či Prahy – a nerozumeli civilizácii, v ktorej sa náhle ocitli. Pili zo splachovacieho záchoda a napríklad také mydlo považovali za syr, pokúšali sa do neho zahryznúť, „vďaka čomu“ im z huby vychádzala pena a bubliny … no pohľad to „pre bohov“ ☹

Tieto obrazy nie sú len anekdoty na pobavenie. Sú symbolom. Symbolom stretu dvoch svetov: Československo sa pokúšalo kráčať k modernizácii, slobode a otvorenosti, zatiaľ čo Sovietsky zväz nám poslal do ulíc armádu nevzdelaných brancov, aby nám diktovali, ako máme žiť.

Okupácia tak odhalila krutú pravdu: impérium, ktoré sa vyhlasovalo za nositeľa pokroku, bolo v skutočnosti nositeľom barbarstva. A toto barbarstvo sa v rôznych podobách vracia – dnes už nie v uliciach Bratislavy, ale na Ukrajine, kde sa tanky a armáda blbcov znova snažia rozhodovať, kde by zlo znova chcelo zvíťaziť nad ľudskosťou a rozumom, kde sa Rusko opäť raz snaží šíriť tie jeho zákony džungle ☹

Spiatočníci a zrada pamäti

Robert Fico, Andrej Danko, Blaha či Milan Uhrík nie sú len politickí oponenti. Sú to „moderní“ ☹ spiatočníci, ktorí opakujú rétoriku minulosti, ospravedlňujú agresiu a bagatelizujú zločiny. Ignorujú fakty, že Rusko nás v roku 1968 ponížilo tankami a krvou a dnes kopírujú rovnakú logiku – legitimizujú násilie namiesto práva, strach namiesto rozumu … čím vlečú Slovensko späť tam, kde je to pre nich normálne, čiže do bahna … a v tom im aj Hlas pomáha ☹

Ich postoj nie je len politický omyl. Je to zrada pamäti Slovenska a nebezpečný precedens pre našu súčasnú bezpečnosť. Kto ospravedlňuje Moskvu, pripravuje pôdu pre novú zradu a tým dáva signál, že história sa môže zopakovať.

Dnešné paralely

Títo politici vedome zrádzajú pamäť Slovenska. Tvária sa, že chránia národný záujem, ale v skutočnosti kopírujú logiku okupantov. Vtedy sa hovorilo o „pomoci socialistickému táboru“, dnes o „ochrane tradičných hodnôt“ – ale obsah je rovnaký: ospravedlniť tanky a rakety.

História nie je retro film, ktorý sa dá sledovať so sentimentom. Rusko v roku 1968 ukázalo svoju tvár okupanta – a tú istú tvár ukazuje aj dnes na Ukrajine.

Slovensko nesmie zabudnúť, že Rusko nás v roku 1968 ponížilo tankami a krvou. Kto dnes ospravedlňuje Moskvu, zrádza pamiatku obetí okupácie a pripravuje pôdu pre novú zradu … a história sa znova opakuje, pretože mnohí Slováci sú takí natvrdlí, takí zabednení, že sú „jednoducho“ nepoučiteľní ☹