karol

Oznam na zastávke autobusu v Malužinej smerom na Čertovicu 😑

Sú chvíle, keď človek stojí pred niečím tak absurdným, že si kladie otázku, či sa svet nezbláznil, alebo len definitívne zhlúpol. Keď musíš písať oznam: „Vážení vodiči, prosíme vás, nepoužívajte autobusovú zastávku ani jej okolie ako WC“, nie si na prahu vtipu, ale tragédie.

Niekoho prosiť, aby sa nesralo na verejnosti – doslova – je výstižný symbol doby, v ktorej prestalo platiť, že niektoré veci sú jednoducho samozrejmé. To, čo bolo kedysi súčasťou elementárnej slušnosti, sa dnes stáva témou oznamov, nariadení a verejných diskusií. Nie preto, že by spoločnosť hlúpla vo všeobecnosti – ale preto, že hlúposť nadobudla odvahu, sebavedomie a právo na zohľadnenie.

Hlúpy človek nepotrebuje vedieť, prečo niečo robí – stačí mu, že môže. Nepozná hranice, lebo nerozumie dôsledkom. A tak ich musíš najprv upozorniť, potom prosiť, nakoniec trestať. Hlúpych treba žobroniť o rešpekt k priestoru, ktorý je spoločný, akoby to bol dar, nie samozrejmá zodpovednosť.

Ale chyba nie je len v nich. Chyba je v systéme, ktorý ich zbabelo toleruje. V spoločnosti, ktorá sa bojí nazvať veci pravým menom – lebo čo ak sa niekto urazí? Čo ak niekoho obviníme z primitívnosti? Radšej napíšeme prosbu, radšej sa skláňame pred idiotom, než aby sme nahlas povedali: „Si hovädo a správaš sa ako dobytok.“

A práve týmto sa pomaly mení poradie hodnôt. Tí, ktorí kedysi ticho trpeli pri strete s obmedzenosťou, sa dnes musia nielen prizerať, ale aj prispôsobovať. Aby sa zachovalo to, čo bolo kedysi prirodzené, dnes musíš klásť prosby. Nie rozkazy, nie zákazy, ale prosby k tým, čo by si zaslúžili hanbu a výsmech. V mene falošnej tolerancie sa vzdávame práva na kultúru a dôstojnosť.

Ak niekoho musíme prosiť, aby nekonal ako zviera, nie je to len o ňom. Je to obraz spoločnosti, ktorá prestáva veriť vo vlastné normy. A keď raz prosby nestačia – čo príde potom?