karol

Včera som zažil ďalšiu „veselú“ príhodu. Prišiel sa mi vyhrážať syn duševne chorej, takmer storočnej ženy, ktorá býva hneď vedľa mňa. Delí nás len desaťcentimetrová tehlová priečka – symbolicky tenká hranica medzi každodenným životom a šialenstvom.

Pred šiestimi rokmi som sa prisťahoval do tejto robotnícko-prisťahovaleckej štvrte v Bratislave. Miesto, kde sa celé desaťročia sťahovali ľudia z najchudobnejších, najzaostalejších regiónov Slovenska. Priniesli si so sebou nielen materiálnu biedu, ale aj kultúrnu a vzťahovú devastáciu – viac totality, viac násilia, menej rešpektu.

Žiť tu nie je ako žiť v hlavnom meste. Skôr ako v akomsi duševnom zapadákove, kde platia primitívne pravidlá: kto si čo vymôže, to má. Byty sa tu chápu ako malé kráľovstvá, kde si môže každý robiť, čo chce. Hluk, bezohľadnosť, agresia – všetko je „normálne“. Veď kto by sa mal prispôsobovať, keď si môže vynútiť svoje silou?

Moja susedka je psychiatrická pacientka. Zrejme prežila v detstve veci, ktoré by nezvládol ani dospelý. Výsledkom je schizofrénia. Cez deň pôsobí chorobne milo – až falošne. V noci sa mení na svoju temnú podobu: búcha na steny, kričí, má halucinácie. Niekedy aj desaťkrát za noc. Moje noci sú peklom.

Pred troma rokmi ma jej starší syn fyzicky napadol – na Prvý sviatok vianočný. Vtrhol ku mne do bytu, vyvalil dvere, hádzal mnou o kuchynskú linku. Rozbilo sa, čo sa mohlo – aj keramické dvierka vo vani. Podal som trestné oznámenie. A čo sa stalo? Nič.

A tak včera prišlo druhé dejstvo. Tentoraz jej druhý syn. Prišiel mi vynadať, zastrašiť ma. Zase to isté dedičstvo – hrozby násilím, akoby to bola bežná forma komunikácie. „Nechám ťa spráskať tak, že sa z toho nespamätáš,“ povedal. Ale tentoraz som zareagoval. Slzotvorný sprej do očí. Zázrak: zrazu mal dosť problémov sám so sebou. Na mňa mu už nezostal čas.

Podal som na neho ďalšie trestné oznámenie. Moje štvrté. V tomto antisystémovom, extrémistickom dome, kde sa miešajú hlasy kotlebovcov, smerákov a proputinovských fantazmagórií, však neverím, že sa niečo pohne.

Lebo, ako sa hovorí – na Slovensku je to tak.

Nie je to len o mne. Tento príbeh je symptomatický. Slovensko je plné podobne zničených ľudí – psychicky, vzťahovo, hodnotovo. Spoločnosť, kde násilie nie je výnimočným prejavom, ale dedičstvom. Kde právo je slabé a spravodlivosť pomalá, ale agresivita je rýchla, hlasná a „po ruke“.

A tak si tu žijeme. V krajine, kde psychická porucha nie je choroba, ale štandard. Kde sa slušnosť považuje za slabosť a zbabelosť za stratégiu. Kde prežiť niekedy znamená brániť sa slzotvorným sprejom.