karol

Zbabelosť nemá vždy podobu úteku pred nebezpečenstvom. Častejšie sa prejavuje potichu – vo výhovorkách, vo vyhýbaní sa zodpovednosti, v prenášaní viny na niekoho iného. A keď sa zbabelci množia, nerastie len počet tých, ktorí sa boja konať, ale aj tých, ktorí musia niesť následky cudzích rozhodnutí. Najtrpkejšie je to v rodinách, kde rodičia namiesto odvahy priznať si chybu radšej položia jej váhu na plecia vlastných detí, čo bola, je a aj bude na Slovensku tá najväčšia „samozrejmosť“ ☹

Koľko rodičov dnes hovorí: „Preto som to robil, kvôli tebe.“ Nie ako prejav lásky, ale ako obranný mechanizmus. Ich nešťastné manželstvo, premrhané roky v práci, nevypočuté túžby – to všetko je zrazu obetou pre deti. Ale deti o tú obetu nikdy nežiadali.

Matka, ktorá ostala v toxickom vzťahu, hovorí dcére: „Bola som s tvojím otcom kvôli tebe. Nechcela som, aby si vyrastala bez rodiny.“ No dcéra si celý život pamätá len krik, napätie a tiché večery plné výčitiek. Namiesto lásky cíti vinu.
Otec, ktorý sa vzdal svojich snov a zamestnal sa v práci, ktorú nenávidel, hovorí synovi: „Všetko som obetoval, aby si ty mohol mať lepší život.“ No namiesto vďačnosti syn cíti bremeno — ako keby bol on dôvodom otcovej frustrácie.

Deti sú nevinnými svedkami vlastných životov, no skoro vždy sa z nich stanú obetné baránky zlyhaní svojich rodičov. Zbabelosť sa tu maskuje ako obetavosť. Lenže skutočná odvaha je v tom, priznať si: „Zvolil som si to sám. Bola to moja voľba. A bola to aj moja chyba.“

Ak to rodič nedokáže povedať, začne hľadať vinníka. A kde je vinník bezmocný, tam si zbabelosť uľaví najľahšie. Dieťa neodvráva, neprotirečí – prijíma ticho, čo mu bolo položené na plecia. Ten pocit viny si potom v sebe nesie po celý svoj život☹

Takto sa zbabelosť rozmnožuje. Neostáva pri jedinej generácii. Ak raz niekto povie dieťaťu, že je zodpovedné za jeho smútok, za jeho neúspech, za jeho zranenie – zasial do neho semienko ďalšej slabosti. Dieťa, ktoré vyrastá pod ťarchou cudzej viny, buď skamenie, alebo sa samo naučí vinu prenášať ďalej.

Je čas tú reťaz preraziť. Odvaha neznamená byť dokonalý. Znamená priznať si svoje chyby a nenútiť druhých, aby ich za nás niesli. Najmä nie tých, ktorých sme sami priviedli na svet. Veď načo je rodič, ak nie na to, aby chránil – aj pred vlastným zlyhaním?

Preto: keď sa zbabelci množia, nesmieme mlčať. Lebo nie tí, čo kričia, spôsobujú najväčšiu škodu – ale tí, ktorí ticho prenášajú svoju vinu na plecia tých najmenších.