Existuje paradox, ktorý sa opakuje naprieč storočiami: tí najčistejší, ktorí sa snažili konať dobro, boli vždy vnímaní ako hrozba. Ježiš Kristus bol ukrižovaný, Ján Hus upálený, Mahátmá Gándhí zavraždený, Martin Luther King zastrelený, Jan Palach sa zapálil na protest proti lži. A aj dnes, v zdanlivo demokratickom Slovensku, sa stala Zuzana Čaputová terčom nenávisti len preto, že zostala ľudská a slušná.
Dobro ako neúprosné zrkadlo
Dobro odhaľuje zlo. Svetlo núti tmu ukázať svoju pravú tvár. Keď niekto hovorí pravdu, vyrušuje tým tých, ktorí žijú z klamstva. Keď niekto slúži druhým, ponižuje tým tých, ktorí slúžia len sebe. Dobrí ľudia neodsudzujú, ale ich existencia je dôkazom, že žiť inak je možné – a to je pre zlých neznesiteľné ☹
Preto Kristus dráždil farizejov, Hus dráždil cirkev, Palach dráždil kolaborantov režimu – a Čaputová dráždila politikov, ktorých jediným programom je moc za každú cenu.
Moc nevie odpúšťať tým, čo ju nepotrebujú
Ježiš ani Hus nešli za mocou. Čaputová nechcela vládnuť, chcela pomáhať. A predsa sa stali nepriateľmi mnohých. Najväčšiu hrozbu pre systém vždy predstavujú tí, ktorí nepotrebujú jeho výhody a nedajú sa kúpiť. Takíto ľudia sú nezávislí – a práve to je pre zlo neodpustiteľné.
Veľmi dobrí vyvolávajú extrémne reakcie
Priemernosť nikomu neprekáža. No výnimočné dobro je ako ostré svetlo – oslepuje a provokuje. Tí, čo nedokážu žiť podľa svedomia, nenávidia tých, čo to dokážu, lebo im pripomínajú ich vlastnú neschopnosť.
História ako kruh, z ktorého nevieme vystúpiť
Od Krista po Husa, od Husa po Palacha, od Palacha po Čaputovú – dejiny ukazujú, že sa síce menia kulisy, ale ľudská povaha zostáva. Reflex strachu zo svetla je stále v nás. Radi si namýšľame, že sme pokročili, no v jadre konáme rovnako: obetujeme spravodlivých, aby sme nemuseli meniť vlastné pohodlie ☹
Slovensko dnes: Nenávisť voči tomu, čo nás presahuje, ako politický nástroj 😟
Na Slovensku sa tento paradox prejavil naplno. Čaputová sa stala prezidentkou v čase, keď spoločnosť túžila po nádeji a pravde. No rýchlo sa ukázalo, že nádej sa dá pre niektorých premeniť na hnev. Nenávistné kampane, urážky, výmysly o „Sorošovej agentke“ či „americkej bábke“ – všetko len preto, že jej existencia odhaľovala malichernosť, agresiu a morálnu prázdnotu mnohých politikov a aj časti spoločnosti.
Robert Fico a jeho aparát roky budovali obraz nepriateľa: najprv novinári, potom mimovládky, nakoniec prezidentka. Vytvoriť nepriateľa je najjednoduchší spôsob, ako udržať masy v poslušnosti. Keď sa hnev presmeruje na „liberálov“, „Brusel“ či „Soroša“, už sa nikto nepýta na ich vlastné zlyhania ☹
Nenávisť k liberálom a médiám
Podobne ako Hus čelil cirkevným klamstvám, dnes čelia médiá a liberálne osobnosti útokom dezinformačných sietí. Každý, kto pripomenie základné hodnoty – pravdu, slobodu, zodpovednosť –, je okamžite označený za nepriateľa národa. Aj tu sa opakuje ten istý mechanizmus: tí, čo si chránia moc a peniaze, musia umlčať tých, čo volajú po svedomí.
Psychológia nenávisti voči dobrým
Prečo to ľudia robia? Keď niekto nedokáže prijať vlastnú vinu, prenesie ju na toho druhého, na toho lepšieho, napríklad zlí rodičia na svoje neviniatka, na ich bezbranné deti ☹
Namiesto toho, aby sa človek zmenil, radšej zničí toho, kto mu pripomína, že by sa mal polepšiť ☹ To je dôvod, prečo sa v dejinách znova a znova objavuje dav kričiaci „Ukrižuj!“ – vždy, keď niekto príliš dobrý nastaví spoločnosti pravdivé zrkadlo.
Dá sa tento kruh zlomiť?
Otázka neznie, či budú dobrí ľudia aj naďalej nenávidení – budú. Otázka je, či ich budeme chrániť a stáť pri nich. Lebo dobro sa bez podpory nikdy nepresadí samo. Ak mlčíme, stávame sa spoluvinníkmi.
Ak dnes haníme Čaputovú, zajtra budeme hanobiť kohokoľvek, kto sa odváži byť lepší než my. Ak dnes zatlieskame krivde, je len otázkou času, kedy ju zažijeme na vlastnej koži ☹
ale veď Čaputová bola úplne všetkými médiami... ...
Celá debata | RSS tejto debaty