karol

Rakovina hrubého čreva nie je len diagnóza. Je to diagnóza spoločnosti. Slovensko a Maďarsko sa v posledných rokoch prebojovali na prvé priečky v úmrtnosti na rakovinu hrubého čreva. To nie je náhoda. To je dôsledok. Dôsledok systémovej, masovej a dlhodobo pestovanej hlúposti, ktorá sa v našich končinách normalizovala tak, že je už pre nás taká normálna, že už si ju ani neuvedomujeme ☹

 Vyrastali sme v totalite, v prostredí poslušnosti, strachu, podriadenosti … a táto „kultúra“ nezmizla spolu s režimom – ona sa preniesla ďalej, ako vírus. Len zmutovala. A dnes sa ničíme ticho, zvnútra – rakovinou.

Hlúposť ako národná črta ☹

V krajinách, kde sa kritické myslenie trestalo, kde bola poslušnosť cnosťou a otázky hriechom, nemôžeš čakať, že ľudia budú zrazu múdri a samostatní. Oni sa boja. Nie lekárov – seba. Nechcú počuť, že by mohli byť chorí, nechcú zmeniť svoje návyky, nechcú sa zamyslieť nad tým, čo každý deň jedia a pijú. A tak žijú v ilúzii, že „kým to nebolí, som zdravý“. A keď to začne bolieť, je neskoro. Ale aj tak za to môže niekto iný. Štát. Lekár. Osud.

Preventívna prehliadka? Zbytočnosť. Cviklová šťava? Slniečkárstvo ☹

V spoločnosti, kde je zdravý životný štýl zosmiešňovaný ako výstrelok elít, kde sa prevencia berie ako obťažovanie, kde ľudia fajčia pred nemocnicami a pijú pred školami, je choroba prirodzeným vyústením života. Naša „kultúra“ nevie zdravo žiť, pretože nedokáže ani zdravo myslieť.

Chlieb s masťou, klobása, pivo, nula pohybu a zero záujmu o vlastné telo. Ale zato patent na „pravdu“, na všetko mať názor – najmä na veci, ktorým nerozumieme … chrobák Truhlík je náš vzor ☹ A tak sa u nás kladie dôraz na slobodu ignorovať fakty, nie na zodpovednosť za vlastný život.

Kým sa neozvú črevá, nik nepočuje rozum

Štát sa síce tvári, že niečo robí – sem-tam billboard, občas tlačovka, ale v skutočnosti to nikoho nezaujíma. Politici sa boja byť nepopulárni, ľudia sa boja pravdy. Rakovina nie je len biologická – je to spoločenský karcinóm, ktorý rastie na pôde pasivity, fatalizmu a naučenej bezmocnosti. Je to výsledok života v krajine, kde sa „tak to bolo vždy“ stalo hlavným heslom národa, kde staré vychodené koľaje = naša životná cesta do priepasti ☹

Všetci chcú zmenu, ale nikto nechce zmeniť seba, začať od seba. Všetci nadávajú na systém, ale keď im systém ponúkne bezplatnú kolonoskopiu, odmietnu, lebo „načo sa tam budem niekomu ukazovať“. Všetci sa boja smrti, ale málokto sa zamyslí nad životom!

Kultúra úpadku v tichu vlastného tela

Ak je národný šport popieranie reality a kolektívna výhovorka, tak rakovina je logickým víťazom turnaja. Nie je to osud. Je to zrkadlo. Nie z Nemecka, nie z Ameriky, ale z našej vlastnej kuchyne. Keď si každý večer (ak vôbec) umývame zuby, tak klameme sami seba, že „však ešte som mladý“, „to nie je nič vážne“, „zajtra začnem“. Ale ten zajtrajšok nikdy nepríde.

Toto nie je výsmech chorým. Toto je výsmech spoločnosti, ktorá sa stala chorou sama od seba, svojou vlastnou vinou. Neochota prevziať zodpovednosť sám za seba, uveriť faktom, prekročiť lenivosť a pohodlie – to sú naše metastázy. Nie bunky, ale naše choré myšlienky sú tým, čo nás požiera … najväčším nepriateľom človeka nie sú tí druhí, tí akísi „zlí“ ľudia … ale on sám, jeho vlastná hlúposť ☹

Sebazničenie ako národná stratégia

Slovensko a Maďarsko sú na čele, na 1. a 2. mieste v rebríčku úmrtnosti na rakovinu hrubého čreva na svete! Nie preto, že by sme mali horšie gény. Ale preto, že sme sa rozhodli žiť hlúpo a zomierať potichu. Nie sú to cudzie armády, ktoré nás ničia. Sme to my sami, národne a kolektívne, kto si vyberá klobásu pred kolonoskopiou, pivo pred pohybom a výhovorky pred zodpovednosťou.

Možno by raz niekto mohol napísať na náhrobok národa:
„Nezničil ich nepriateľ. Zničil ich ich vlastný spôsob života … alebo skôr neživota“ … no a na Slovensku je to tak a „nie inak“ ☹