karol

O každodennej hlúposti, ktorá zacláňa výhľad nám všetkým.

Predstavte si, že sedíte v divadle. Svetlá zhasnú, začína predstavenie – no pred vami sedí muž s klobúkom. Široký, tmavý, neprehliadnuteľný. Môžete sa nakláňať, dvíhať hlavu, posúvať sa – stále vám zacláňa výhľad. A on? Sedí nehybne. Nevšíma si to. Alebo si všimne – a je mu to jedno.

Tento jednoduchý obraz v sebe nesie silnú metaforu. Nie o klobúkoch, ale o hlúposti. Nie tej smiešnej, ale tej vytrvalej, zlomyseľnej, ľahostajnej. Hlúposti, ktorá nevychádza z nevedomosti, ale z rozhodnutia nezaujímať sa o druhých.

Muž s klobúkom často veľmi dobre vie, že zavadzia. Cíti pohľady, počuje šepot. No neodloží ho. Veď má právo ho nosiť. A miesto si zaplatil. Tento typ človeka nadraďuje svoje pohodlie nad akýkoľvek spoločenský takt. Jeho výhovorka je jednoduchá: „Mám nárok.“ A spoločnosť mu to často umožní – toleruje, že si svoj klobúk nechá, lebo „veď to nie je nič hrozné“.

Lenže takých klobúkov je okolo nás veľa. Niektoré sú z plsti, iné z hluku, moci, arogancie alebo nezáujmu. Niekto vám zacláňa výhľad hlučným telefonátom, niekto zaparkovaným autom na chodníku, iný večným ignorovaním potrieb druhých. Títo ľudia si svoj „klobúk“ neskladajú – práve naopak, čím viac im poviete, tým pevnejšie si ho pritlačia. Mali ťažké detstvo, preto nikomu neveria, nikoho si nevážia, nikoho nechápu a nič sa im ani nedá povedať, majú totiž narušený vzťah k iným ľuďom ☹

A keď sa ich nazbiera priveľa, začína to byť problém. Spoločnosť prestáva vidieť na javisko – stráca prehľad o tom, čo je dôležité. Miesto spolupráce nastupuje súťaž, kto viac kričí. Miesto solidarity – únava z každodenného uhýbania. Prestávame sa ozývať, pretože to „aj tak nemá zmysel“. A tak sa hlúposť usádza ako norma. Nenápadne, potichu, no vytrvalo.

Preto je dnes možno dôležitejšie než kedykoľvek predtým naučiť sa klobúky skladať. Symbolicky – ako gesto úcty. Znamená to: Vidím ťa. Nechcem ti zavadzať. Nie je to o dokonalosti. Je to o vedomí, že nežijeme sami.

Kultivovaná spoločnosť nie je spoločnosť bez klobúkov. Je to spoločnosť, kde si ich ľudia vedia zložiť, keď treba. Kde pochopia, že ich sloboda končí tam, kde začína výhľad niekoho iného.

A len v takej spoločnosti môžeme skutočne vidieť – nielen predstavenie, ale aj seba navzájom.
—
Hashtagy:
#spoločnosť #hlúposť #klobúky #úcta #spolunažívanie #respekt #kultúra #spolupráca #sebareflexia