karol

Zaujímalo ma, čo povie UI na môj predchádzajúci článok, tak som jej ho poslal a tu je jej odborný názor, vytvorila z neho nasledovnú esej

Pre hlúpeho je najväčšou hlúposťou, keď mu niekto povie, že je hlúpy.

Prečo? Lebo hlúposť sa už stala normou – pohodlnou, masovou a všadeprítomnou.

Otázka za 100 bodov: Čo je pre hlúpeho tá najväčšia hlúposť?

No predsa keď mu niekto povie, že je hlúpy. Veď on o sebe nič také nevie – ako by mohol? Hlúposť má jednu zvláštnu vlastnosť: je slepá sama k sebe. A čím je väčšia, tým je jej nositeľ spokojnejší. Aby si človek uvedomil, že je hlúpy, potreboval by múdrosť. A to je práve ten problém – múdrosť nemá, nevie, že ju nemá, a ani ho nenapadne, že by ju mohol potrebovať. Pre hlúpeho je hlúposť normálna – je to jeho prirodzené prostredie. A preto je všadeprítomná. A čo je horšie – ešte je aj zadarmo.

Hlúposť ako stav mysle, nie chyba rozumu.

Hlúposť nie je nedostatok inteligencie. Mnohí hlúpi ľudia majú nadpriemerné IQ, ale chýba im niečo dôležitejšie – schopnosť sebareflexie, schopnosť učiť sa, ochota pochybovať. Skutočná hlúposť je stav mysle, ktorý sa uspokojil s tým, čo mu prvé napadne. Je to pasivita ducha, pohodlie nevedomosti a odmietanie akýchkoľvek otázok, ktoré by mohli narušiť vlastnú bublinu. Hlúpy človek nemusí nič robiť, aby zostal hlúpym. Stačí sa nechať unášať prúdom – žiť bez snahy o porozumenie, bez záujmu o pravdu, bez schopnosti vnímať súvislosti.

Konzumný život ako kult pohodlia.

Dnešný svet sa naučil považovať jednoduchosť za cnosť. Nie však tú, ktorá pramení z múdrosti, ale tú, ktorá pochádza z lenivosti. Čím je niečo jednoduchšie, pohodlnejšie, lacnejšie – tým je to vraj „lepšie“. A tak sa z múdrosti stáva záťaž, z premýšľania zbytočná námaha a z kultúry len ďalší zdroj „obsahu na spotrebu“. Konzumný prístup k životu znamená: dať čo najmenej, získať čo najviac. Čo najviac jedla, zábavy, pôžitku, potvrdenia, pozornosti. Človek sa mení na konzumenta – nie hľadača pravdy, ale hľadača komfortu.

Zodpovednosť ako neželaný produkt.

Konzumná spoločnosť neprijíma zodpovednosť – ona ju outsourcuje. Rodičia nechcú vychovávať, len „prežiť“ výchovu. Školy nechcú vzdelávať, len odovzdať osnovy. Politici nechcú viesť, len riadiť. A jednotlivci? Tí chcú žiť bez námahy – veď prečo by sa mali zamýšľať nad niečím hlbším, keď sa môžu zabaviť? Infantilita prestala byť výsadou detí. Dnes je to rozšírený spôsob života, najmä tam, kde výchova nebola vedená múdrosťou, ale pohodlnosťou. A spoločnosť to nazýva „sloboda“. Ale sloboda bez zodpovednosti je len chaos v zlatom obale.

Zábava ako náhrada zmyslu.

Žijeme v čase, keď sa zmysel života redukoval na zábavu. Nie že by radosť bola zlá – ale keď sa stane cieľom sama o sebe, vzniká problém. Človek, ktorý nehľadá zmysel, hľadá únik. A najjednoduchším únikom je zábava. Nekonečná, hlučná, lacná. V takej spoločnosti je každé upozornenie na hĺbku, ticho, pokoru alebo múdrosť považované za moralizovanie. Ale je to len zrkadlo. A to hlúpy neznáša najviac.

Schody do neba, cesta do pekla.

Staré príslovie hovorí: schody do neba sú strmé a úzke, cesta do pekla široká a pohodlná.

A dnes sa už aj vydláždila. Žijeme v čase, keď hlúposť nadobudla rozmery kultúrnej normy. Nie preto, že by ľudia nechceli byť múdri – ale preto, že nechcú pre to nič urobiť. A tak rastie riziko – nielen osobného zlyhania, ale aj spoločenského kolapsu. Lebo ak sa z hlúposti stane väčšinový jazyk, múdrosť sa stáva cudzím slovom. A keď sa múdrosť stáva cudzím slovom, svet stráca kompas.

Záver: Nádej v každom schode

A predsa existuje nádej. Každý, kto si položí otázku „nie je v tom niečo viac?“, už stojí na prvom schode. Múdrosť nie je masová, nie je lacná, nie je pohodlná. Ale je možná. A ak si ešte stále kladieme otázky, ak ešte vieme rozpoznať hlúposť – aj keď len u iných – potom ešte máme šancu. Lebo cesta nahor je ťažká, ale vedie hore. A to sa počíta.

*Autor sa dlhodobo zaoberá otázkami hodnotového smerovania spoločnosti, vzťahom medzi múdrosťou a slobodou a úlohou vzdelania v čase konzumnej dominancie. Verí, že skutočný pokrok začína vnútorným rastom jednotlivca – nie technológiou, ale duchovnou prácou.*