karol

Náboženstvá sú založené na viere, nie na dôkazoch … preto veľa ľudí dokáže veriť hocičomu, aj neuveriteľným veciam, hlavne aby to bolo pre nich príjemné ☹

Príklad v tomto názve je síce extrémny … ale týka sa každého, kto je presvedčený že on je ten dobrý … a tí zlí sú vždy a jedine možne tí druhí … ☹

Zločinec, ktorý má na rukách krv a zarába na ľudskom nešťastí, no napriek tomu dokáže každú nedeľu sedieť v prvej lavici v kostole, úprimne sa modliť a na charitu posielať tisíce eur je pre bežného človeka nepochopiteľný, no pre sociológov a psychológov fascinujúci.

Fenomén „mafiánskej zbožnosti“ nie je žiadnym scenárom z Hollywoodu, ale organizovaný zločin ako je talianska ’Ndrangheta, sicílska Cosa Nostra či latinskoamerické drogové kartely je s náboženskou symbolikou prepojený hlboko.

Ako je možné, že ľudia, ktorí chladnokrvne porušujú tie najzákladnejšie morálne prikázania, sa napriek tomu považujú za vzorných veriacich?

Odpoveď sa skrýva v desivej schopnosti ľudskej mysle klamať samú seba.

Keď sa zo svätých stanú komplici

Pre mafiánov nie je viera len akýmsi divadlom pre verejnosť, ale oni tomu skutočne aj veria … ale len „po svojom“ ☹ V ich svete preto nedochádza k skutočnému pochopeniu kresťanského posolstva, ale len k jeho tzv. radikálnemu „ohnutiu“.

V talianskom organizovanom zločine majú rituály priam mystický charakter … noví členovia ’Ndranghety skladajú prísahu vernosti pred obrazom svätého archanjela Michaela … kedy si prst prepichnú ihlou, krv nechajú kvapnúť na svätý obrázok a ten následne zapália, zatiaľ čo odriekajú text prísahy. Svätci v tomto prípade ale nevystupujú ako ich skutočné morálne vzory, ale len ako tzv. „patróni“ a ochrancovia pred políciou či guľkami nepriateľov.

Mafiánski bossovia navyše investovali obrovské majetky aj do rekonštrukcií kostolov či financovania náboženských procesií … a týmto spôsobom si nekupovali len mlčanie miestnych komunít, ale zároveň si budovali aj čosi ako status „dobrodincov“. Pred sebou aj pred svetom tak obhajujú verziu, že hoci žijú mimo zákona, tak v konečnom dôsledku konajú pre svoj región dobro, ktoré skorumpovaný štát zabezpečiť nedokáže.

Kognitívna disonancia: Psychologický filter na svedomie

Ako dokáže takéto konanie prejsť cez ľudské svedomie?

 Psychológia má pre to aj tento presný názov … kedy ide o stav nepríjemného vnútorného napätia, ktoré vzniká keď sú činy človeka v ostrom rozpore s jeho vnútorným presvedčením.

Málokto chce žiť s pocitom, že je vlastne len akési monštrum … ľudská myseľ preto automaticky spúšťa obranné mechanizmy, ktoré majú toto napätie odstrániť … a napriek všetkému zlu si stále zachovať dobrý pocit zo seba samého. V praxi to funguje cez štyri základné filtre:

1. Morálne ospravedlnenie: Zločin sa v mysli premenuje len na akési fiktívne – vyššie dobro: „Ja nezabíjam pre peniaze, ale len preto, aby som uživil svoju rodinu, ochránil svoj rajón a ešte aj pomohol chudobným v meste.“
2. Dehumanizácia obete: Každý, kto mu stojí v ceste, je vnímaný len ako zradca, parazit alebo nepriateľ, ktorý porušil pravidlá hry, preto: „On si za to vlastne môže sám, veď vedel, do čoho ide … to on ma k tomu vlastne donútil“ ☹
3. Rozptýlenie zodpovednosti: Jednotlivec sa vníma len ako pešiak vo veľkom stroji: „ja za nič nemôžem, veď to boli len príkazy zhora … veď ak by som to neurobil ja, tak by to urobil niekto iný.“
4. Rituálny reštart svedomia: Práve tu prichádza na rad kostol, spoveď či modlitba, ktoré mafiáni nepoužívajú na ich skutočné pokánie (ktoré vyžaduje aj zmenu správania!), ale len ako také psychologické „resetovacie tlačítko“ … pomodlí sa, prispeje cirkvi, pocit viny zmizne a v pondelok môže „s čistým štítom“ pokračovať v zabíjaní – čiže v svojom „remesle“ ☹

Problém ľudskej povahy

Hoci je príklad s mafiánmi extrémny, mechanizmus, ktorý používajú, funguje všeobecne … preto kedykoľvek dôjde aj k nejakému aj drobnému klamstvu, ohováraniu alebo obchádzaniu pravidiel, tak si svedomie „pohotovo“ hľadá ospravedlnenia.

Zvyčajne nastupujú výhovorky, že „dnes to robí každý“, že „systém je nespravodlivý“, alebo sa negatívne činy kompenzujú vedomím, že inokedy sa predsa robia aj dobré skutky.

Prípad mafiánskej zbožnosti ukazuje jednu dôležitú pravdu: akýkoľvek morálny alebo náboženský systém je len taký dobrý, aká dobrá je miera úprimnosti k sebe samému …

Preto sa bez reálnej sebareflexie aj tie najkrajšie myšlienky o láske a spravodlivosti dajú premeniť len na obyčajný nástroj na upokojenie svedomia, čiže zvonku len “obielený hrob“, ale zvnútra len prázdnota *.

* Tento silný obraz pochádza pôvodne z Biblie (konkrétne z Matúšovho evanjelia), kde sa ním označuje pokrytectvo – niečo, čo zvonku vyzerá krásne, čisto a dokonale, ale vo vnútri je to mŕtve, prázdne alebo skazené.

V modernom kontexte sa výraz „obielený hrob“ často používa na opísanie:

• Vzťahov, ktoré navonok pôsobia ideálne (napríklad na sociálnych sieťach), no v skutočnosti sú chladné a nefunkčné.
• Ľudí, ktorí sa prezentujú vysokou morálkou a úspechom, no chýba im skutočná empatia, úprimnosť alebo vnútorné hodnoty.
• Materiálneho úspechu, ktorý človeku neprináša očakávané šťastie, ale len pocit vnútornej vyprahnutosti.