karol

Sledovanie správ často prináša jedinú myšlienku: „Ako môžu byť títo ľudia takí nekompetentní?“ Vzápätí však prichádza ďalšia reportáž a s ňou mrazivé zistenie, že tá istá moc dokáže … a to priam s neuveriteľnou precíznosťou a rýchlosťou prevalcovať čokoľvek, čo jej stojí v ceste ☹

Presne to je definícia politického paradoxu dnešných dní, pretože žijeme v realite, kde je vládna moc v správe štátu očividne úplne neschopná, no v boji o vlastné prežitie, o peniaze a vládu schopná absolútne všetkého ☹

Dva svety v jednom kabinete

Tento rozpor funguje ako taký „dokonalý schizofrenik“, čiže niekto s rozdvojenou osobnosťou, kedy Vládna moc dokáže „plynule prepínať“ medzi dvoma celkom odlišnými režimami:

1. Režim „Buldozér“ (Keď ide o moc)

Keď ide o personálne čistky, rušenie nepohodlných inštitúcií, ohýbanie zákonov alebo expresné schvaľovanie legislatívy v skrátenom konaní, chaos odrazu mizne a nastupuje „svojim spôsobom“ až obdivuhodná disciplína. Zrazu vidno buldočiu silu, strategické plánovanie a aj kreativitu … a v týchto momentoch vláda dokazuje, že ak naozaj chce, vie byť efektívna, rýchla a nekompromisná, skrátka – je schopná všetkého.

2. Režim „Chaos“ (Keď ide o občanov)

Akonáhle sa však jej pozornosť presunie k reálnej správe krajiny, manažérska genialita sa vyparí a  výsledkom je:

• Kolabujúce zdravotníctvo a nekonečné reformy na papieri.
• Zabudnuté regióny a rozpadajúca sa infraštruktúra.
• Prepásnuté miliardy z eurofondov a z Plánu obnovy.
• „Konsolidácia“, ktorú v konečnom dôsledku zaplatí len bežný človek v obchode.

V tomto režime štát pôsobí ako taký neohrabaný kolos – bez kormidelníka, kde nikto nikdy za nič nemôže … a teda nikto nenesie zodpovednosť za nič …

Frustrácia ako nová norma

Najhoršia na tomto stave nie je len samotná jeho nekompetentnosť, ale aj poznanie, že štát nefunguje nie preto, že by to nešlo, ale hlavne preto, že prioritou sú pre súčasnú vládu celkom iné veci.

Keď politik povie, že sa „niečo nedá“ (lebo chýbajú peniaze, čas alebo ľudia), je jasné, že ide len o jeho výhovorku, pretože na krokoch mocných vidno, že ak ide priamo o nich, o ich vlastné záujmy, tak peniaze, čas a aj politická vôľa sa nájdu do 24 hodín.

Tento dvojaký meter potom samozrejme deformuje spoločnosť … veď živorenie v takomto schizofrenickom stave vyvoláva apatiu – pocit bezmocnosti … a aj poznanie, že bežný človek je pre štát len takou jeho peňaženkou, z ktorej sa financujú tie jeho politické hry.

Vláda, ktorá je neschopná pomôcť vlastným občanom, no schopná všetkého pre udržanie vlastnej moci, totiž stráca to najcennejšie – legitimitu a teda aj dôveru. A krajina, v ktorej tieto hodnoty chýbajú, sa skôr či neskôr začne zosýpať ako taký domček z kariet.