karol

Vidieť riaditeľku centra potetovanú a to dokonca farebne … a s vlasmi odfarbenými na fialovo … a jej kolegyňu s lícami prepichnutými kovovými drôtmi môže šokovať … a na prvý pohľad to môže vyzerať len ako taká tak trochu extrémna móda …

Pri hlbšom pohľade sa však ukazuje paralela medzi tými, ktorí pomoc potrebujú … a tými, ktorí ju poskytujú … pretože ich často spája rovnaký menovateľ a ten je: stratená … alebo ešte ani neobjavená vlastná – ľudská hodnota.

Ilúzia hodnoty cez bolesť

Ak človek nedokáže prijať sám seba takého aký je, tak hľadá tie čo najjednoduchšie, najpohodlnejšie a teda zároveň aj tie najnesprávnejšie spôsoby, ako si od svojho okolia vynútiť pocit svojej dôležitosti … a tak namiesto sedenia v kresle u terapeuta si zvolí len takúto drastickú skratku – fyzický extrém, prepichnutie si niečoho, napríklad líc podobne, ako to robili kedysi domorodci v Afrike, alebo fakíri v Indii … ☹

• Fyzická bolesť ako útek: Vnútorné, psychické utrpenie je chaotické a ťažko sa ovláda, ale fyzická bolesť pri prepichovaní tváre je presná, kontrolovateľná a reálna, preto u takéhoto človeka vyvoláva určitý pocit – len takú ilúziu kontroly nad ňou …
• Krik o pozornosť: Radikálna úprava tváre vytvára masku – taký obranný štít, ktorý hovorí: „Pozrite sa na mňa, už nie som neviditeľný“, „ja už som niekto!“ ☹
• Falošná identita: Keď človek neznáša svoje vnútro, pretvorí len svoj zovňajšok, len svoj „obal“ … ale táto len pseudovýnimočnosť je len ilúziou ľudskej hodnoty … veď drôtmi v lícach sa nedá Boha „opiť rožkom“ a nahovoriť mu, že „ja som už múdry a dobrý človek, ja už žijem v Pravde“ … a teda už aj s ním …

Čo spája pomáhajúceho a človeka bez domova?

Práca v nízkoprahovom centre nie je náhoda … človek, ktorý si neváži sám seba, podvedome vyhľadáva prostredie, v ktorom sa cíti doma … a ktoré odráža jeho vnútro.

• Absencia odsudzovania: Medzi ľuďmi z ulice netreba hrať divadlo o svojom dokonalom živote, pretože aj oni sú zlomení podobne …
• Zrkadlenie rezignácie: Bezdomovci rezignovali na starostlivosť o svoj život … a táto pracovníčka s drastickými úpravami zasa rezignovala na prirodzenú úctu k vlastnému telu.
• Spasiteľský komplex: Pomoc druhým môže byť nevedomým pokusom o záchranu samej seba … kedy pocit „som užitočná pre iných“ kompenzuje svoju chýbajúcu sebalásku.

Skutočné hojenie netriešti kožu

Ozdobiť sa kovom je jednoduchšie, než otvoriť staré traumy pred psychológom … skutočné riešenie problému ale také jednoduché nie je … veď ani takýto extrémny piercing nevyrieši nič … nezahojí nízke sebavedomie, ale iba ho prekryje tzv. vizuálnym šokom.

Veď skutočná hodnota človeka nevychádza z toho, ako radikálne dokáže zmeniť svoju tvár, ale z odvahy prijať sa takého aký skutočne som … a teda aj so svojimi chybami a nedostatkami … a teda v tej svojej najčistejšej a teda aj najzraniteľnejšej podobe.

Sebaprijatie ako bod nula: Kedy sa začína skutočný vývoj?

Mnohí ľudia si pletú vonkajšiu zmenu s osobným vývojom … radikálna vizuálna premena je však len povrchná a rýchla maska, pretože skutočný osobnostný posun vpred je bez sebaprijatia nemožný.

• Vnútorné odblokovanie: Pokiaľ človek neprijme svoju minulosť, svoje rany a svoju skutočnú identitu, zostáva zablokovaný v neustálom obrannom kŕči a všetku energiu míňa len na boj so sebou samým a teda len na udržiavanie svojich sebaklamov.
• Uvoľnenie energie: Až vo chvíli, keď padne potreba niečo si dokazovať alebo sa schovávať za drôty v tvári, sa táto zablokovaná vnútorná sila konečne uvoľní.
• Štart skutočného rastu: Sebaprijatie nie je cieľová stanica, ale len taká štartovacia čiara … je to moment, kedy si človek povie: „Toto som ja, takto vyzerám, toto som prežil a presne odtiaľto sa môžem začať konečne zdravo vyvíjať.“

Kým ale človek neprejde týmto hlbokým odblokovaním, bude len prešľapovať na mieste a neustále sa cykliť v samých deštruktívnych vzorcoch … a až prijatie vlastnej zraniteľnosti otvára dvere k skutočnému rozvoju a teda aj k svojej zrelej hodnote, čo ale bez pomoci zvonka nie je možné …

Veď jeden človek predsa nemôže byť pacientom a zároveň aj svojim lekárom tak, ako ani študent nemôže byť súčasne aj svojim učiteľom, páchateľ ani sudca nemôžu súdiť samých seba … a ani policajt nemôže zatknúť samého seba … tak je to len v totalitách, v Gašparovej hlave … a teda v Smere a im podobných … ☹