karol

ale v slovenskej politike to dnes vyzerá tak, že niektorí aktéri sa s nostalgiou vracajú k tým „najprašnejším“ metódam z archívu prednovembrovej éry.

Posledný útok premiéra Roberta Fica na pracovníčku komunikačného odboru PZ SR Denisu Bárdyovú nie je len politickou invektívou, ale je to aj oživenie čistokrvného kádrovania, ktoré sme už považovali za dávno mŕtve.

Zámienka: „Komunikačný šum“ ako štátny zločin

Rozbuškou pre tento útok bol spor o informácie. Premiér vyhlásil, že v kauze údajnej prípravy „prevratu“ minulý rok už bolo začaté trestné stíhanie, čo polícia na sociálnych sieťach pôvodne poprela. Hoci sa vedenie polície neskôr ospravedlnilo, pre predsedu vlády to nebol len omyl úradníkov, ale bol to „dôkaz“ sprisahania.

Prstom ukázal na Denisu Bárdyovú so slovami: „Na komunikačnom odbore PZ SR pôsobí manželka šéfredaktora protislovenského, protištátneho a prosorosovského portálu Aktuality… ktorá do svojej práce zjavne prenáša večerné rozhovory so svojim manželom“ …

No, ani starý komunistický kádrovák v minulom storočí v bývalom režime by to nepovedal „krajšie“ … veľká škoda, že na Slovensku je ešte stále dosť ľudí, ktorých takéto vyjadrenia napriek všetkému ešte stále oslovujú ☹

Vina skrze príbuzenstvo

Tento výrok je učebnicovým príkladom stihomamu. Princíp kolektívnej viny a spájanie profesionálnej spôsobilosti s rodinou je nástrojom totality. Keď sa politikovi nedarí umlčať kritického novinára – v tomto prípade Petra Bárdyho, na ktorého Fico podal žalobu za knihu „Fico – Posadnutý mocou“ – siahne po jeho rodine.

Totálna paralela: Od Článku 4 k súčasnosti

Rétorika súčasnej moci vykazuje mrazivé zhody s fungovaním režimu pred rokom 1989:

• Vedúca úloha strany (moderný update): Bývalá ústava v Článku 4 garantovala vedúcu úlohu KSČ. Dnes sme svedkami presvedčenia, že štátny aparát a polícia nemajú slúžiť verejnosti, ale majú byť lojálnym nástrojom vládnej moci. Akýkoľvek názor, ktorý nelícuje s vládnym naratívom, je vnímaný ako sabotáž.
• Kádrovanie a „triedny pôvod“: V komunizme bol osud človeka spečatený tým, či mal ten „správny“ pôvod, čo R.Fico mal … veď jeho otec bol vodič vysokozdvižného vozíka a matka predavačkou topánok …
•  Dnes je pani Bárdyová „nespoľahlivá“ kvôli manželskému zväzku, čo je aj odkaz všetkým štátnym zamestnancom: „Dajte si pozor, s kým žijete. My vás vidíme a vieme vás profesijne zlikvidovať cez vašich blízkych.“
• Nálepka „Protištátny“: Označovať médium za „protištátne“ je priamym dedičstvom 50. rokov. Funkcia je rovnaká: vytvoriť obraz externého nepriateľa a mechanizmus je totožný: stotožniť osobu premiéra so štátom, tak ako to bolo aj kedysi … preto kto kritizuje Fica, tým útočí na „celé“ Slovensko … „čo si môže dovoliť len akýsi veľmi zlý človek“ … ☹

Záver: Stará škola v novom obleku

Robert Fico sa snaží prezentovať – aspoň oblekom ako moderný politik, no jeho reakcie odhaľujú politické DNA formované v čase, kedy sa za iný názor vyhadzovalo z práce a rodina bola rukojemníkom moci.

Slovensko v týchto momentoch cúva do obdobia normalizácie 2.0, kedy o kariére nerozhodovali výsledky, ale len ochota mlčať a ten „správny“ rodinný profil. Je to varovný signál, že mentalita totalitného videnia sveta v našej politike nikdy skutočne nezmizla – len sa znova … a to s plnou razanciou, prihlásila o slovo ☹