karol

Slovensko dnes nepôsobí ako krajina, ktorá vie odlíšiť pravdu od klamu, dobro od zla či realitu od fantázie. Pôsobí  ako zranené zviera, zranený medveď — ktorý je vždy nebezpečný a nepredvídateľný, pretože je aj silno emotívny.

Mnohí si myslia, že Slováci sú iracionálni, ba až blázniví. Ale to nie je presné … a problém nie je ani v genetike národa. Problém je v psychológii spoločnosti, ktorú formovali stáročia poroby a desaťročia totality. Slovensko je národ, ktorý bol dlhodobo naučený báť sa, prežiť, podvoliť sa a mlčať …a človek a teda ani národ ktorý je roky zraňovaný z toho veru nevyjde ako vyrovnaná osobnosť.

Kultúra zranenia: keď sa zodpovednosť mení na strach

Základným znakom zranenej spoločnosti je vyhýbanie sa zodpovednosti.
Slovák sa historicky učil, že o jeho živote rozhodujú iní — panovníci, režim, strana, štát, šéf, „tí hore“.

Preto sa aj dnes veľká časť populácie reflexívne stavia do pozície obete a tá vždy hovorí:
➡️ „To ja nie, to oni!“
➡️ „To nie je moja chyba, ale ich.“
➡️ „Niekto mi zase ubližuje“ ☹

Takto sa však nedá stať sa zrelým občanom a teda samozrejme ani vytvoriť dobrú spoločnosť… takto sa dá iba prežívať, iba vegetovať… a stále dookola voliť tých a takých istých ☹

Slovenská verzia reality: to, čomu chcem veriť

Zranený človek si realitu prispôsobí svojim pocitom a nie faktom … presne takto to „funguje“ aj na úrovni národa a teda aj celej spoločnosti.

Slovák často nehľadá pravdu — ale len pocit istoty… a ten mu veru kritické myslenie nedáva, dáva mu ho len tá jeho jednoduchá mantra: „Ja som ten dobrý, takže za všetko zlé môžu tí druhí.“

Toto je však len taká psychologická barlička, ktorá pomáha zranenému prežiť, ale zároveň ho udržiava v ilúzii, v sebaklame … a ten mu bráni dospieť. Veď človek sa najskôr musí prestať báť, aby mohol konečne začať hľadať Pravdu …

Nebezpečný národ nie pre zlomyseľnosť, ale pre strach

Nebezpečenstvo Slovenska nespočíva až tak v jeho agresii, ale viac v jeho citovej – emotívnej labilite … v krajine, v ktorej sa ľudia boja priznať si chybu a kde je sebaklam pohodlnejší než realita … tam kde je jednoduchšie veriť lži, ktorá hladí – „mastí“ ego, než pravde, ktorá bolí … a tak vzniká priestor pre:

• demagógov,
• paranoju,
• konšpiračné myslenie,
• politickú manipuláciu,
• kolektívnu hystériu.

Zranený človek je zraniteľný a zranený národ ešte viac, preto sa už aj slamky chytá a volí tých, ktorí mu sľúbia to, čo chce počuť … že on už nemusí urobiť nič … a že stačí keď zvolí ich a „oni sa už o neho postarajú“ ☹ … takže Smer, Hlas, SNS, Republiku … a predtým Kotlebu, HZDS, KSČ a pod.

Dá sa národ uzdraviť?

Áno — ale len vtedy, keď sa prestane správať ako večná obeť, keď dokáže:

• priznať si vlastné chyby bez hnevu,
• uniesť pravdu bez toho, aby sa zosypal,
• pozrieť sa do zrkadla a neutešiť sa ilúziou že „ja som ten dobrý“.

Uzdravenie neprinesie žiadny politik a ani zákon, začína tam, kde začína vlastná – individuálna dospelosť: v prevzatí zodpovednosti za svoje chyby, za svoje vlastné nedostatky.

Slovensko nie je skutočne dobrý národ preto, lebo je to zranený národ, ktorý sa ešte nenaučil prestať krívať … a až keď to dokáže, prestane byť nebezpečný — a to hlavne sebe … a stane sa skutočne silným … a to nielen takým, ktorý si to sám o sebe myslí ☹

P.S. Pracujem pre jednu firmu, ktorej majiteľom je nielen východniar, ale rovno Rusínec a ešte k tomu aj poľovník … takže on si je skalopevne istý, že ten dobrý, ten múdry a teda aj ten spravodlivý je jedine možne on … a že ten slabý, pomýlený nešťastník a ešte k tomu aj vegán som ja … a ktorému on, v jeho „nekonečnej dobrote“ pomáha prežiť aj tým, že mu umožňuje sa na firemných akciách „tak trochu socializovať“ … ach ach … tá slovenská „sancta simplicitas“ ☹