karol

Dedičná nesloboda: Tancuj, ako ja pískam!

Korene našej neschopnosti počúvať siahajú do detstva. Slovenský model výchovy je postavený na autorite, ktorá nepripúšťa diskusiu. „Deti musia tancovať tak, ako rodičia pískajú“ a ich vlastné názory nikoho nezaujímajú. Výsledkom je generácia, ktorá od rodičov neprevzala múdrosť, ale len pohŕdanie inými názormi a teda aj inými ľuďmi. Ak názor dieťaťa nerešpektovali, ani on nebude v dospelosti rešpektovať nikoho … medzi ním a ostatnými sa vytvorí priepasť, jeho vzťah k iným bude narušený, čo je v totalitách normálne ☹

Pancier proti deštruktívnej kritike

Väčšina z nás zažila v detstve toľko nespravodlivej … a teda deštruktívnej kritiky, že sme si voči nej vypestovali alergickú reakciu. V dospelosti sa potom aj dobre mienený postreh vníma len ako ďalší útok. Človek sa uzavrie do svojej bubliny, v ktorej má Pravdu vždy len on … čo je taká ochrana jeho zranenej osobnosti pred ďalšími ranami. Akákoľvek diskusia by totiž mohla narušiť ten krehký mier, ktorý si človek vybudoval vo vnútri.

Obranný narcizmus ako liek na bolesť

Keď dieťa zažije citovú depriváciu*, nedostatok úcty, v dospelosti si to kompenzuje sebapreceňovaním. Nie je to však skutočné sebavedomie, ale len taký hlboký obranný mechanizmus. Jeho cieľom ale potom nie je hľadanie Pravdy, ale len úzkostlivé udržanie si aspoň nejakej zvyškovej sebaúcty … a to aj za cenu života v nepravde ☹

Bežní ľudia nedokážu o iných myšlienkach ani len premýšľať. Zmietnu ich zo stola nie preto, že by boli nesprávne, ale len preto, že prijatie pravdy by ich bolelo. Pre nich by to znamenalo priznať si vlastnú omylnosť, čo je pre psychicky zraneného človeka nepredstaviteľná hrozba. O takýchto sa potom „slovensky írečito“ hovorí že“ „radiť hlúpemu je ako hádzať perly sviniam“ … preto „múdremu poraď, hlúpemu sa vyhni“ …

Prečo „tu má každý pravdu“?

Na Slovensku dnes vládne pocit, že jedine tá moja pravda je tá správna, pretože ten múdry som ja … a tí hlúpi vždy tí druhí … akýkoľvek iný pohľad je vnímaný ako ten „nesprávny“ … sme krajinou ľudí v obrannom kŕči. Kým sa nenaučíme liečiť svoje staré traumy a nepochopíme, že kritika nemusí a ani nemá byť deštruktívna, budeme na seba len kričať ako takí cudzinci z jedného brehu na druhý.

*Citová deprivácia je psychický stav vznikajúci pri chronickom nedostatku uspokojovania základných citových potrieb (láska, bezpečie, prijatie). Prejavuje sa depresiou, úzkosťou, citovou otupenosťou, poruchami správania či neschopnosťou nadväzovať vzťahy. Vážne narúša vývoj osobnosti, často následkom chýbajúceho citového vzťahu k matke/opatrovníkovi.