karol

Zhruba rovnaký vzorec správania môžeme pozorovať u viacerých historických aj súčasných politických a verejných postáv – od Mečiara, Fica, Putina či Orbána až po Hitlera. Ide o kombináciu hlbokých komplexov menejcennosti, ktoré sú paradoxne kompenzované komplexom nadradenosti. Tento rozpor sa často formuje v prostredí, kde chýbala elementárna láska, úcta, rešpekt, múdrosť a vedenie k zodpovednosti. Výsledkom býva osobnostný typ, ktorého správanie vykazuje črty typické pre narcistický vzorec fungovania – potrebu výnimočnosti, neznášanlivosť kritiky, sklon k sebaoslavnému výkladu reality a k hľadaniu vonkajších nepriateľov.

Teraz tu nejde o posudzovanie konkrétneho jednotlivca, ale o všeobecný psychologicko-spoločenský mechanizmus, ktorý sa v dejinách opakovane objavuje v rôznych mierkach a kontextoch.

Kritici a ľudia z jeho okolia ale často poukazujú na prejavy, ktoré sa s ňou spájajú:

• Vysoká miera sebestrednosti: Murín sa vo svojich textoch a vystúpeniach často stavia do roly hlavného hrdinu alebo jediného „nositeľa pravdy“. Jeho komunikácia je typická častým používaním prvej osoby a zdôrazňovaním vlastných úspechov, napríklad počtu prekladov jeho kníh či významu jeho vedeckej kariéry.
• Potreba neustálej pozornosti: Či už ide o provokatívne blogy na portáli Pravda alebo konfliktné výstupy na medzinárodných podujatiach, jeho správanie vykazuje snahu o to, aby bol stredobodom diskusie – a to aj za cenu škandálu tak, ako napríklad aj jeho „významnejší“ súputník D.Trump ☹
• Precitlivenosť na kritiku: Pre narcistické rysy je typické, že akýkoľvek nesúhlas vnímajú ako osobný útok alebo sprisahanie. Murín často označuje svojich oponentov za „cenzorov“ alebo „nepriateľov národa“, čím si buduje obraz nepochopeného génia bojujúceho proti systému ☹
• Nedostatok empatie v diskusii: V debatách býva dominantný a málokedy prejavuje rešpekt aj k argumentom druhej strany. Jeho vystupovanie, ktoré viedlo k jeho odvolaniu zo Slovenského literárneho centra, bolo mnohými vnímané ako arogantné a nerešpektujúce kolegov či hostí.

Na druhej strane, jeho priaznivci toto správanie interpretujú ako zdravé sebavedomie a odvahu stáť si za svojím názorom aj v nepriateľskom prostredí ☹

To preto, lebo kontroverzné osobnosti často priťahujú publikum, ktoré je na tom podobne … a tento jav možno vysvetliť v niekoľkých bodoch:

• Zdieľaný pocit „vlastnenia pravdy“: Murínovi priaznivci sa často, podobne ako on sám, identifikujú s rolou kritikov hlavného prúdu, ktorý je z ich pohľadu ten „jedine možne nesprávny“. To im dodáva pocit výnimočnosti a morálnej prevahy nad tými, ktorých vnímajú ako tých „zmanipulovaných“ … „no áno … veď tí hlúpi sú vždy tí druhí“ ☹
• Obranná solidarita: Keď je Murín kritizovaný (napríklad za výroky o feminizme či Václavovi Havlovi), jeho fanúšikovia to vnímajú ako útok na seba a svoje hodnoty. To posilňuje ich skupinovú súdržnosť, kde sa akákoľvek kritika zvonku interpretuje ako dôkaz ich dôležitosti a správnosti tej „ich“ cesty ☹
• Štýl „bojovníka za národ“: Mnohí jeho priaznivci oceňujú práve tie črty, ktoré kritici nazývajú narcistickými – agresivitu v diskusii, neústupčivosť a vysoké pseudosebavedomie. Vidia v tom silu a odvahu, ktorú si sami projektujú do svojho správania na internete alebo v diskusiách.
• Potvrdenie vlastného ega: Čítanie autora, ktorý sa nebojí „povedať to na rovinu“, funguje ako barlička pre ľudí, ktorí sa tiež cítia byť ich okolím nedocenení. Pocit, že ich obľúbený autor je „génius“, ktorého svet nechápe, im pomáha vyrovnať sa s ich vlastnými komplexami.

Pre niekoho, kto sleduje jeho vyjadrenia, to môže pôsobiť až bizarne z niekoľkých dôvodov:

• Strata sebakontroly: Jeho vystúpenia, ktoré viedli k medzinárodným škandálom (ako napríklad incident v Prahe, za ktorý ho ministerstvo kultúry odvolalo), pôsobia na mnohých ľudí ako správanie niekoho, kto stratil kontakt s realitou alebo spoločenskými konvenciami.
• Fixné idey: Murín sa dokáže upnúť na určité témy (mafia, konšpirácie, kritika liberalizmu) s takou intenzitou, že to u pozorovateľa vyvoláva dojem až takej jeho posadnutosti.
• Mesianistický komplex: Pôsobí dojmom, že sa považuje za jediného, kto vidí „skutočnú pravdu“, zatiaľ čo všetci ostatní sú podľa neho zaslepení. Toto prehnané vnímanie vlastnej dôležitosti často hraničí s tým, čo ľudia v bežnej reči označujú ako „bláznovstvo“.

Zatiaľ čo jeho priaznivci v tom vidia „odvahu a genialitu“, pre veľkú časť verejnosti sú jeho prejavy jednoducho neadekvátne a nepochopiteľné. V prostredí sociálnych sietí a blogov, kde Gustáv Murín pravidelne publikuje, sa tento dojem ešte umocňuje, pretože tam chýba akákoľvek korekcia či spätná väzba, ktorú by v normálnom dialógu musel prijať.

U Gustáva Murína môžeme pozorovať, ako sa jeho  „neriešené problémy“ nabaľujú do čoraz toxickejšej podoby:

• Izolácia v bubline: Tým, že ho seriózna kultúrna obec postupne vytesnila na okraj, zostal uzavretý v komunite fanúšikov, ktorí mu len potvrdzujú jeho bludy. To ho zbavuje už aj tých posledných zvyškov spätnej väzby ☹
• Radikalizácia ega: Každý neúspech (ako napríklad poburujúce vystúpenie v Prahe) si interpretuje ako „mučeníctvo“. Namiesto toho, aby sa zamyslel nad svojou nevychovanosťou, presviedča sám seba, že je obeťou svetového sprisahania ☹
• Strata zábran: To, čo bolo kedysi možno len jemnou provokáciou, sa časom zmenilo na otvorenú agresiu a dehonestáciu všetkého, čo ho presahuje. Jeho útoky na Havla sú dnes už len jednou z mnohých frontových línií jeho osobnej vojny so svetom.

Je to smutný pohľad na človeka, ktorý má vzdelanie aj talent, ale jeho charakterové nastavenie mu nedovolilo ľudsky dozrieť. Namiesto múdreho autora sa z neho stal len zatrpknutý glosátor, ktorý na svojom blogu už len recykluje svoje vlastné komplexy … čomu dnešná doba „praje“, pretože v takej nenormálnej – chorej sú pre mnohých tí menej normálni práve tí „normálni“ … ☹

Poznámka: Mojím zámerom však nebolo napádať konkrétneho človeka, ale pomenovať všeobecný mechanizmus správania a myslenia, ktorý sa v rôznych podobách opakovane objavuje u verejne činných osobností – a ktorý má hlboké psychologické aj spoločenské korene.