karol

Rusko dnes rado hovorí o suverenite, sile a o jeho historickom poslaní. V skutočnosti je však po prvý raz po stáročiach v pozícii koristi – objektu cudzej stratégie – a týmto aktérom je Čína. Zatiaľ čo Kremeľ buráca propagandou o multipolárnom svete, Peking mlčí.

A práve toto mlčanie je najvýrečnejšie, Čína totiž Rusko nepotrebuje poraziť … stačí jej, že ho nechá vykrvácať.

Partnerstvo, ktoré existuje len na papieri.

Vzťah Moskvy a Pekingu je prezentovaný ako strategické spojenectvo dvoch civilizačných mocností vzdorujúcich Západu. V skutočnosti je to však len vzťah predátora a jeho slabnúcej koristi. Čína nepotrebuje Rusko ako svojho rovnocenného partnera – ale len ako lacný zdroj surovín, geopolitický nárazník … a svoj budúci životný priestor.

Rusko dnes predáva Číne energiu so zľavou, preberá čínske technológie druhej kategórie a potichu toleruje jej rastúci vplyv na svojom Ďalekom východe … a toto už nie je aliancia, toto je už závislosť.

Ďaleký východ: územie bez Moskvy

Ruský Ďaleký východ je obrovský, prázdny a dlhodobo zanedbaný. Moskva ho vždy vnímala skôr ako svoju kolóniu než ako integrálnu súčasť štátu … a práve tu dnes Čína postupuje najefektívnejšie – bez tankov, bez výstrelov a bez akýchkoľvek vyhlásení.

Ekonomicky je totiž tento región čoraz viac naviazaný na Čínu. Pracovná sila, kapitál, obchodné väzby a aj každodenná realita miestnych obyvateľov sa orientujú na Peking, už nie na Kremeľ … vraj sa tam nachádzajú už 2 milióny Číňanov … a Moskva sa len prizerá a nemá čím odpovedať … každý skutočný zásah by totiž len odhalil jej slabosť.

Čínska trpezlivosť verzus ruský chaos.

Zásadný rozdiel medzi oboma krajinami nie je len vojenský, ale hlavne mentálny. Čína myslí v dekádach, Rusko len v improvizáciách, Čína plánuje, Rusko len reaguje, takže jej stačí už len čakať, kedy sa rozpadne samo.

Peking vie, že jeho rozpad nemusí prísť ako dramatický kolaps … môže mať podobu pomalého vnútorného vyprázdňovania: oslabenie centra, posilňovanie regionálnych väzieb, strata skutočnej kontroly nad perifériami … a Čína je na tento scenár pripravená – a Moskva o tom vie.

Poníženie, o ktorom sa nesmie hovoriť.

Pre ruskú imperiálnu mentalitu je táto situácia smrteľná. Rusko historicky znáša porážky, ale neznesie podriadenosť. A predsa sa dnes ocitá v pozícii mladšieho, chudobnejšieho a závislejšieho partnera, ktorý už nedokáže formulovať vlastnú budúcnosť bez ohľadu na čínske záujmy.

Kremeľ preto radšej vedie vojny, než aby si pripustil realitu. Vojny zakrývajú jeho úpadok –  vonkajší nepriateľ nahrádza jeho vnútornú prázdnotu.

Svet bez hodnôt má svojho víťaza.

Čína nie je morálnou alternatívou k Západu, je len takým jeho zrkadlom, zbaveným ilúzií. Ukazuje, ako vyzerá svet, kde moc nebrzdí svedomie a kde trpezlivosť udolá aj slona ☹

A Rusko? To sa v tomto svete stáva učebnicovým príkladom krajiny, ktorá stratila schopnosť sebareflexie. Krajiny, ktorá si pomýlila brutalitu so silou – nepochopila okamih, kedy už žiadnu silu nemala … a práve preto Čína čaká, nemusí robiť nič, Rusko sa rozpadne samo.