karol

V Japonsku je to až mrazivo rozšírený jav – hovorí sa tomu kodokuši (osamelá smrť). Ľudia zomierajú doma, často celé týždne či mesiace bez toho, aby si to niekto všimol ☹

A nie je to len „problém starých“. Týka sa to:

• starších ľudí bez rodinných väzieb,
• mužov, ktorí celý život pracovali, no nikdy si nevytvorili blízke vzťahy,
• aj mladších, sociálne stiahnutých ľudí (hikikomori), ktorí sa stratili zo sveta bez toho, aby to on postrehol.

Je na tom desivé hlavne to, že ide o vysoko organizovanú, bohatú a disciplinovanú spoločnosť, kde navonok všetko funguje perfektne – rýchlovlaky jazdia čoraz rýchlejšie, už 320 km za hodinu … a experimentálne až 600 … a za niekoľkosekundové meškanie sa tu Železnice cestujúcim ospravedlňujú … ale vo vnútri sa v skutočnosti spoločnosť potichu, pomaly rozpadá. Ako keby výkon, poriadok a slušnosť mohli nahradiť skutočné vzťahy (… ach tá naivná, prostoduchá Ázia … tá Čína) ☹

V istom zmysle je ale Japonsko také vzorové, extrémne „čisté“ zrkadlo pseudomoderného sveta:

• keď sa vzťahy redukujú na funkciu,
• keď hanba nahradí schopnosť požiadať o pomoc,
• keď sa človek učí „nezaťažovať“ ostatných – až kým úplne nezmizne.

Pre mňa je kodokuši varovanie: spoločnosť môže fungovať technicky dokonale, ale zároveň zlyhať ľudsky… potom ale smrť v osamelosti nie je len náhoda – ale je to tichý dôsledok „kultúry“, ktorá sa postupne celkom odľudštila …  a kvôli tomu sa prepadla do úpadku, takže jej ďalšia existencia postupne stráca zmysel ☹

P.S. V Japonsku je pretvárka taká normálna, že tam úsmev neznamená, že človek sa cíti dobre, je to len prejav „zdvorilosti“ – povinnosti … je to len taká grimasa, len taký falošný úškľabok, v totalitách ale normálny ☹