karol

… alebo ako sa to tu všetko drbe 😳

📰 Čo sa stalo?

Robert Kaliňák, minister obrany Slovenska, počas tlačovej konferencie reagoval na otázky redaktora Viktora Serebryakova zo Stanice Markíza tým, že mu povedal:
„Už ste sa úplne zbláznili? Chcete sa vrátiť tam, odkiaľ pochádzate?“ — a tým odkazoval na Serebryakov pôvod (pochádza z Ruska). Kaliňák takto kritizoval redaktora, že mu „skáče do reči“, čo vyvolalo veľkú odozvu v médiách aj verejnosti.

Niekedy stačí jeden malý moment, jedna veta, jedna grimasa, aby sa celé to naše iluzórne predstieranie kultivovanej krajiny zosypalo ako domček z karát. Tentokrát to bola scéna, ktorá by v normálnej spoločnosti spôsobila zemetrasenie: minister obrany sa postaví pred kamery a odkáže novinárovi, nech sa „vráti tam, odkiaľ pochádza“.

V roku 2025, v Európskej únii … v krajine, ktorá chce byť moderná, ale správa sa, akoby sa zasekla ešte kdesi „v chodbách času“ … ešte niekde v hlbokých 90. rokoch, ešte za Mečiara ☹

A čo je na tom najsmutnejšie?
Nie samotný výrok, ten je len ďalším kamienkom v lavíne … najsmutnejšie bolo to následné ticho, prípadne to unavené: „No tak čo, Kaliňák zase niečo tresol, ideme ďalej.“

A potom — paradox — reaguje aj Markíza, televízia, ktorú ešte pred pár mesiacmi vládni predstavitelia oslavovali za jej „vyváženosť“ … ale keď niekto siahol na jedného z jej ľudí spôsobom, ktorý zaváňa etnickým podtónom, už si aj táto televízia povedala:  “Tak dosť“!

… a v tejto chvíli bolo jasné, že v našej krajine je niečo hlboko zhnité.

Krajina, ktorá si zvykla na poníženie

Slovensko zažíva niečo ako takú tichú normalizáciu … nie politickú, ale mentálnu … zvykáme si na veci, ktoré by zdravú spoločnosť okamžite zdvihli zo stoličiek:

• verbálne útoky na novinárov,
• snaha kriminalizovať kritiku,
• etnické narážky na občanov tejto krajiny,
• kult zastrašovania a demagógie,
• štát, ktorý sa správa ako majiteľ Slovenska a nie tak, ako by mal – ako jeho služobník.

A my? Veľká časť krajiny sa pozerá, pokrčí ramenami a ide variť obed, lebo tu sa už roky drbe jedna zásadná vec: úcta k človeku, k inštitúciám, k demokracii, k pravde a aj k sebe samému … veď keď si raz prestaneš vážiť človeka, všetko ostatné sa začne drobiť ako starý betón, totalita sa začne nenápadne – potichu vracať späť ☹

„To nič, veď len novinárovi povedal, nech ide domov!“

Toto je logika krajiny, ktorá nevie odlíšiť banálny konflikt od systematického úpadku.
Výrok nebol o Serebryakovovi, bol určený pre divákov, pre ich voličov … a bol to signál že: „Títo ľudia sú nám cudzí … títo ľudia nemajú právo pýtať sa … a títo ľudia nemajú právo kontrolovať moc.“

Takto sa drbú republiky … nie zo dňa na deň — ale millimeter po millimetri, vetou po vete.

Keď už aj Markíza povie: „Tak toto je už priveľa“

Bod zlomu častokrát neprichádza odtiaľ, odkiaľ by sme ho čakali … nie pri reformách, nie pri voľbách … a ani pri prejavoch nie … prichádza v momente, keď už aj tí, ktorí si mysleli, že s vládou dokážu „vyjsť“, zistia, že totalitný štýl myslenia nikoho nešetrí … ani lojálnych, ani tých neutrálne naladených … a ani tých poslušných … podobne ako je to v Rusku … veď „Sovietsky zväz – je náš vzor“ ☹ … totalita – mentálna či reálna – nepozná hranice … a nepozná ani priateľov.

Čo s tým?

Možno by stačilo, keby sme prestali čakať, že to vyrieši niekto „zhora“ … táto krajina sa bude drbať dovtedy, kým si každý jednotlivec neprizná, že:

• slušnosť nie je slabosť,
• kritika nie je nepriateľstvo,
• novinár nie je nepriateľ štátu,
• politici nie sú žiadni páni, ale len obyčajní, zamestnanci, obyčajní úradníci platení z našich daní.

Kým toto nepochopíme, budeme ďalej žiť v krajine, kde minister kričí po novinárovi ako po sluhovi a niektorí mu za to ešte aj zatlieskajú … no a médiá sú raz hrdinovia a raz nepriatelia – a to podľa okamžitej potreby.

A celý tento domček, ktorý voláme Slovensko, sa bude aj naďalej potichu drbať … a to nie kvôli jedinej vete, ale kvôli nášmu dlhodobému tichu.