karol

Zatiaľ čo sa kuchyne plnia vôňou škorice, spoločenský priestor zapácha dymom morálneho úpadku.
Z obrazoviek sa stala anestézia. Kým sa ľudia rozplývajú nad pusinkami a korpusmi, štát sa rozpadá, dôvera zomiera, verejný priestor sa premieňa na smetisko hlúposti.
Ale veď hlavne, že sa pečie. Že je to milé. Že „aspoň niečo je pekné“.

Televízia dáva ľuďom presne to, čo chcú – nie pravdu, ale len únik. Nie zrkadlo, ale len cukrovú polevu.
Krajina, ktorá má byť hladná po poznaní, po spravodlivosti a po dôstojnosti, je sýtená smotanou a sentimentom … veď sledovať ako „Pečie celé Slovensko“ je pohodlné … ale premýšľať o tom, prečo krajina stagnuje, je nebezpečné … a tak si národ radšej vyberá smotanu namiesto svedomia.
Ale kým sa pečie, horí celé Slovensko – ticho, pomaly, pod povrchom, v mysliach, v srdciach.

Horí vierou v klamstvá, v lacné istoty, v túžbu mať pokoj namiesto pravdy.
Horí školstvo, ktoré už nevychováva, ale len formálne odškrtáva osnovy.
Horí verejná diskusia, zredukovaná na hádky a urážky.
Horí charakter, lebo kto chce byť slušný, je považovaný za čudáka.
A my to všetko prehliadame – „hlavné že sa pečie“ ☹

„Pečie celé Slovensko“ nie je len relácia. Je to metafora.
Metafora krajiny, ktorá si sama na seba natiera polevu, aby zakryla trhliny, hnilobu a bolesť.
Až sa raz ten koláč rozpadne – tak zistíme, že pod tou sladkou krustou nebolo nič, len prázdno – pusto … ☹