karol

„Schovávajte sliepky – husi, lebo prišli bratia Rusi.“
Táto trpká prupovídka z augusta 1968, keď tanky Varšavskej zmluvy vtrhli do Československa, zľudovela ako symbol strachu a trpkého humoru.
Dnes, po viac než polstoročí, znie znova – lenže už nie ako vtip, ani ako spomienka.
Na Ukrajine sa zmenila na krvavú realitu, kde ruskí „bratia“ berú nielen sliepky, ale aj domovy, ženy, deti a celé mestá ☹
A svet sa opäť pozerá na toho istého blázna, ktorý sa cíti „normálne“ len vtedy, keď ničí.

Národ, ktorý potrebuje nepriateľa

Ruská spoločnosť, formovaná stáročiami totality, strachu a imperiálneho sebaklamu, si svoju existenciu bez nepriateľa nikdy nevedela predstaviť.
Nepriateľ dáva zmysel jej utrpeniu, ospravedlňuje násilie, dáva legitimitu moci.

Preto provokuje na zemi, mori aj vo vzduchu, len aby dosiahla svoje – konečne si našla „toho svojho vysnívaného nepriateľa“, ktorý za všetko môže ☹

Ide o zvláštny druh kolektívnej psychopatie – o patologickú potrebu bojovať a ničiť.
A aby toho nebolo málo, dokáže sa pri tom všetkom ešte aj cítiť ako obeť ☹

Keby bolo Rusko človek, už dávno by sedel v zvieracej kazajke niekde na psychiatrii – v miestnosti s vyčalúnenými stenami a dverami bez okien.
S diagnózou nebezpečný blázon – nebezpečný sebe, nebezpečný iným ☹

Korene choroby

Tento vzorec sa opakuje po celé stáročia.
Od moskovských cárskych čias, keď bol panovník „bohom daný“, až po sovietsku éru a dnešnú putinovskú diktatúru.

Jednotlivec v Rusku nikdy nemal hodnotu, dôležitý bol len štát, impérium, „svätá Rus“.
Strach sa tam stal tmelom spoločnosti a poslušnosť jej morálnou normou – čo je, žiaľ, vo všetkých totalitách „normálne“.

Pravoslávny mesianizmus, ktorý Rusko živí od čias Ivana Hrozného, dodal tejto mentalite duchovné ospravedlnenie … Rusko vidí samé seba ako „tretí Rím“ – ako poslednú baštu dobra proti skazenému svetu … je to stále ten istý cvok, ktorý si kedysi myslel, že „objavil Ameriku“ – komunizmus a ten sa potom snažil neúspešne rozšíriť do celého sveta ☹

Každý cudzinec je pre neho potenciálnym diablom, každý iný názor zradou a každý prejav slobody ohrozením jednoty.
Zrodila sa tak ideologická schizofrénia, v ktorej sa agresor cíti ako spasiteľ a svoje zločiny považuje za obranu viery – presne tak, ako to kedysi platilo aj v nacistickom Nemecku.

Nová viera: Štát

„Moderné“ Rusko na tejto chorobe nezmenilo nič.
Namiesto viery v Boha prišla viera v Štát.
Namiesto ikony – portrét vodcu.
Namiesto modlitby – propaganda.

Ľudia, ktorí po generácie žili v područí moci, sa naučili prežívať len cez príkaz, zákaz a strach.
Sloboda je pre nich chaos, pravda nebezpečie, kritika zrada.

Pohodlie v temnote

Pre zdravý svet je takýto stav neprirodzený a desivý, pre Rusko je však paradoxne komfortný.

Je to návrat do „bezpečného“ prostredia, v ktorom sa zodpovednosť za vlastnú biedu prenáša na vonkajší svet a kde agresia znamená silu a lož pravdu.

V tejto chorobe sa Rusko cíti doma – a práve preto sa z nej nedokáže vyliečiť.
Liečba by totiž znamenala pozrieť sa do zrkadla, uznať svoju vlastnú vinu a zriecť sa mýtu o svojej veľkosti, o svojej jedinečnosti … a teda sa vyliečiť zo svojej diagnózy – z narcistickej poruchy osobnosti, zo svojej xenofóbie, zo strachu z inakosti, zo všetkého cudzieho … to by však pre impérium živené sebaklamom znamenalo smrť.

Nákazlivá choroba

Ruská paranoja je nebezpečná nielen pre svet, ale aj pre tých, ktorí ju napodobňujú.
Tam, kde sa pestuje strach z inakosti, kde sa hľadajú vinníci namiesto riešení, kde sa namiesto pravdy šíria mýty a urážky – tam sa rodí malá verzia Ruska.
V hlavách, v dedinách, v parlamentoch.
„Samozrejme“ aj v tom slovenskom ☹

Tam, kde sa ľudia prestanú hanbiť za lož a začnú sa hanbiť za pravdu, začína ten istý rozklad – pomalý, tichý, ale rovnako smrteľný.

Záver

Ak nechceme dopadnúť ako Rusko, musíme si chrániť zdravie pravdy, odvahy a zodpovednosti.
Lebo svet, ktorý stratí schopnosť cítiť vinu a hanbu, sa skôr či neskôr začne cítiť „normálne“ v chorobe – tak, ako to bolo kedysi.

Veď napokon… „Sovietsky zväz je náš vzor“ a „so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“ – nie je to až taká dávna minulosť ☹