V noci na 11. októbra sa pozdĺž ich hranice rozpútali ťažké boje. Pakistan uzavrel hraničné priechody, každá strana obviňuje tú druhú, počet mŕtvych je nejasný. Islamábád tvrdí, že Taliban poskytuje útočisko teroristom z hnutia Tehreek-i-Taliban Pakistan (TTP). Kábul zase hovorí o porušovaní suverenity a o pakistanských náletoch na svojom území, takže znovu aj tu platí to staré slovenské … „jeden o koze, druhý o voze … „Pravdu má ako vždy každý z nich“, pretože v totalitách je to tak … v nich o ňu nikdy nejde, ale vždy len o moc a o peniaze – a teda o tie najnižšie hodnoty, presne tak ako je to v každej „správnej džungli normálne“.
Je to tragikomický obraz sveta, kde sa štáty správajú ako urazení chlapci, ktorí namiesto rozhovoru siahnu po palici. Taliban, ktorý pred štyrmi rokmi znovu uchopil moc, žije v zajatí vlastnej ideológie a paranoje. Pakistan, ktorý kedysi Taliban podporoval, teraz pyká za to, že vychoval netvora, ktorého nevie ovládať. A uprostred toho všetkého – civilisti, ktorí chcú len žiť, obchodovať a teda len prežiť ďalší deň bez výbuchu.
Táto hranica, Durand Line, je sama o sebe symbolom koloniálnej arogancie. Briti ju kedysi nakreslili bez ohľadu na kmeňové väzby a tak sa dnes stala hranicou nenávisti. Na jednej strane fundamentalizmus, na druhej vojenský štát s komplexom nadradenosti, s atómovými zbraňami. Ani jeden nevie, čo je to sebareflexia … ani jeden sa nechce učiť, obidvaja sú len odborníci na zametanie pred cudzími prahmi, na ukazovanie prstom na tých druhých, takže sú to len obyčajní hlupáci – preto je aj tento konflikt nevyhnutný ☹
Nie je to len regionálny spor. Je to zrkadlo ľudskej hlúposti v globálnom meradle. Kým sa národy budú biť o to, kto má väčšiu pravdu a väčšie zbrane, nebude mať nikto z nich pokoj. Keď sa totiž choré myslenie spojí s mocou, vždy to končí rovnako – krvou, strachom a hanbou.
Ak sa má niečo zmeniť, nestačí diplomatické prímerie. Musí prísť zmena v mentalite – odvaha priznať si, že nepriateľom nie je ten druhý, ale vlastná neschopnosť žiť v mieri. To však od mocných mužov, ktorí sa celý život učili len bojovať, čakať nemôžeme.
A tak nezostáva iné, než opäť konštatovať: keď sa do seba pustia dvaja hlupáci, svet zaplatí účet.
Pravda sa rodí v diskusii. A teda v demokracii.
Tá však v Ázii nikdy skutočne neexistovala — a už vôbec nie v primitívnom, barbarskom Afganistane. V Pakistane je skôr len formálna, bez hlbších koreňov a tradície občianskej zodpovednosti. Preto tam, kde chýba kultúra slova, vládnu zbrane. Kde chýba úcta k človeku, vládne strach. A kde nie je demokracia, platia zákony džungle, násilia a „práva silnejšieho“.
Za takýchto okolností sú takéto konflikty nielen pochopiteľné — ale, žiaľ, aj nevyhnutné.
P.S. Ja som kedysi žil 5 rokov s jednou Afgánkou a bolo to medzi nami veľmi vážne, preto sa ma táto téma dotýka aj osobne.
...nepustili sa do seba dvaja hlupáci, ale... ...
Celá debata | RSS tejto debaty