karol

Bratia v krvi, bratia vo voľbách 😳

Česi majú so Slovákmi viac spoločného, než by si chceli priznať. Radi o sebe hovoria, že sú rozumnejší, praktickejší, menej emotívni a viac „západní“. Slovák je pre nich ten večne rozcitlivený brat, ktorý namiesto riešenia vecí hľadá spasiteľa, klame sám seba a „občas“ sa nechá zneužiť vlastnými ilúziami.
No včera sa ukázalo, že v genetike národa sa niektoré sklony nedajú len tak ľahko vymazať. Česi si totiž zvolili rodeného Slováka … okrem iného …

História má svoj zvláštny zmysel pre humor. Keď sa dvaja rozídu, často si po rokoch nájdu cestu späť — nie do spoločného štátu, ale do spoločného zrkadla. Česi sa na Slovákov roky pozerali zhora, ako na laboratórny príklad, čo sa stane, keď sa nechá „stredoeurópsky človek“ uniesť emóciami, nacionalizmom a mýtom o silnom vodcovi.
A predsa: keď sa objavil ten „správny typ“, ktorý sľúbil poriadok, pokoj, tradície a rešpekt k „obyčajnému človeku“ – tak aj české srdce sa rozochvelo.

Niežeby na tom bolo niečo nové. Slovensko a Česko sa vždy podobali viac, než by ich elity chceli uznať.
Oba národy sú unavené z pre nich nového – „prehnaného“ liberalizmu, rozčarované z demokracie, ktorá neplní sľuby a náchylné veriť, že zmena príde, keď príde niekto „silný“ 😳
V oboch krajinách žije hlboká nedôvera voči inakosti, intelektuálom, aj vlastnej slobode. Oba národy si vážia poriadok, no boja sa zodpovednosti.
A v oboch sa nájde veľa tých, ktorí namiesto hľadania pravdy hľadajú vinu vždy v tých druhých 😳

Česi si teda zvolili Slováka — možno symbolicky, možno nevedome. Slovensko im po rokoch vrátilo dar: tentoraz nie Mečiara, ale jeho uhladenú, modernú verziu.
A kdesi v úzadí sa história usmieva, lebo vidí, že gény federácie žijú ďalej.

Bratsky rozdelené: my máme Fica, oni majú Slováka.
A svet sa znovu čuduje, čo sa to deje s národom, ktorý si kedysi rozumel so Štefánikom aj s Masarykom.

Možno sa v tom skrýva niečo viac než len irónia dejín.
Možno sme obaja – Česi aj Slováci – stále uväznení v tej istej psychológii poddanstva, ktorá sa len prefarbuje podľa doby.
Stredná Európa túži po slobode, ale ešte viac po istote. Chce byť múdra, ale bojí sa samostatne myslieť. Chce mať pravdu, no nie zodpovednosť.

A tak sa história opakuje — nie preto, že by sme ju nepoznali, ale preto, že ju v sebe ešte stále nesieme.