karol

Táto veta sa objavila v jednom z blogov tzv.“dediča“ a znie ako niečo, čo by sa dalo „krásne“ čítať z tribúny počas májových osláv v 50. rokoch minulého storočia, čiže počas tej najhoršej totality. Klamstvá, špinavosti, opozícia, médiá, Brusel – všetci sú proti nám. Ale my, hrdinskí Slováci, sme proti nim. Ako vždy, malý ale statočný národ, ktorý „odoláva“ ☹

Ale čomu vlastne v skutočnosti odolávame?

Odolávame faktom?
Odolávame otázkam, ktoré odkrývajú zneužívanie moci?
Odolávame novinárom, ktorí sa pýtajú, ako sa narába s verejnými peniazmi?
Odolávame Európskej komisii, ktorá pripomína, že aj podozrivý má mať svoje práva?

Tento jazyk nie je náhoda. Je to nástroj. Jazyk propagandy. Nie je zvedavý, nie je otvorený, nie je demokratický. Je to jazyk, ktorý nestojí o dialóg, ale o poslušnosť.

Vytvára obraz sveta, v ktorom je všetko veľmi zjednodušené, čiernobiele … presne také, aké bolo kedysi v totalite: „my sme tí dobrí a tí druhí sú tí zlí“… a iná možnosť, iné vysvetlenie „samozrejme“ neexistuje ☹
Kto kladie otázky, je nepriateľ. Kto nesúhlasí, je škodca. Kto nejde s nami, ide proti nám ☹

Takto sa pestuje autoritárska mentalita. Nie silou, ale slovami. Nie zákazmi, ale atmosférou strachu, kde sú médiá „špinavé“, opozícia „protislovenská“ a Brusel „záškodnícky“.

A ľudia, vyčerpaní chaosom, si povedia: „Aspoň niekto to tu upratuje.“

Ale je to upratovanie alebo len zametanie vlastných problémov pod koberec?

Kritické myslenie sa nenosí tam, kde sa lojalita zamieňa za pravdu.
A ak sa necháme zlákať propagandistickými výkrikmi, čoskoro nebudeme odolávať „špinavostiam“ zvonka, ale vlastnému úpadku zvnútra.

Krajina, ktorá si prestane vážiť slobodné slovo, kde sa otázky považujú za útoky a opozícia za nepriateľa, už nie je demokraciou. Je to len červená vitrína plná strachu.

A ten sa nešíri z Bruselu.Ten si pestujú takíto „dedičia“ sami ☹