karol

Keď zlé detstvo nastaví filter na realitu

Dieťa, ktorému od narodenia hovoria, že je zlé, že kazí veci, že ono môže za všetko zlé si do života neodnáša len pocity hanby a viny. Odnáša si aj optiku. Skreslený pohľad na svet, v ktorom je zlo normou, vina istotou a nádej slabosťou. Pre takého človeka je čítanie negatívnych správ prirodzené – nie preto, že by bol zlomyseľný, ale preto, že ho to uisťuje v tom, čo pozná: že život je temný a on je jeho súčasťou.

Zranenie ako forma identity

Slovami sa stávajú skutky. Ak dieťa denne počúva, že za všetko môže ono, začne sa vidieť ako koreň problémov. Vina sa do neho zabodne ako tichý parazit a s rastom dieťaťa rastie aj ona. V dospelosti sa tento človek nevidí ako ten, kto môže veci meniť, ale ako niekto, kto si zaslúži trest. Jeho identita nie je postavená na sile, ale na hanbe.

Príklad: Muž, ktorému matka odmalička hovorila, že jej pokazil život, vyrástol s pocitom, že jeho existencia je záťaž. V práci sa preto nehlási o slovo, nikdy nežiadal o zvýšenie platu a v osobných vzťahoch si volí partnerky, ktoré ho ponižujú. Lebo to pozná.

Keď je bolesť dôverná a krása podozrivá

Láska je nepredvídateľná, ale bolesť je spoľahlivá. Keď mu v dospelosti niekto ponúkne úprimnosť, podporu alebo radosť, nedôveruje im. Podozrieva ich. Pretože v jeho svete veci ako krása, láska či priateľstvo znamenali pascu. Naopak, utrpenie a kritika boli istotou. Preto sa v nich cíti ako doma.

Príklad: Žena, ktorá bola v detstve vychovávaná s výsmechom a iróniou, neskôr odmieta komplimenty. Keď jej niekto povie, že je krásna alebo šikovná, zneistí. Hľadá v tom postranný úmysel, lebo láskavé slová vždy predchádzali útoku ☹

Potvrdenie v médiách

Negatívne správy ako potvrdenie vnútorného sveta. Smrť, konflikt, korupcia, nenávisť – človek s vnútornou bolesťou ich prijíma ako prirodzené. Necíti znechutenie, ale akési potvrdenie: „Vidíš? Svet je skazený. Ja nie som chorý, ja len vidím pravdu.“

To je omyl. Tento človek nevidí pravdu sveta, ale pravdu svojej zranenej duše. Svet však nie je len utrpenie. Je aj nádej, odvaha, solidarita a krása – lenže tieto veci niekedy človek nevidí, lebo ho sa na ne nikto nikdy nenaučil pozerať.

Príklad: Starší muž, ktorý prežil detstvo s násilným otcom, sleduje denne správy o vojnách a zločinoch. Hovorí, že len naivní veria v dobro. V jeho vnútri však nejde o realistický pohľad, ale o zranenie, ktoré mu v detstve nastavilo objektív, pokrivilo – zdeformovalo jeho optiku ☹

Súčasný jav: Rastúci konzum negatívnych informácií (tzv. doomscrolling) je dôkazom toho, že mnohí ľudia si vytvárajú závislosť na temnom pohľade na svet. Táto potreba nevyplýva z túžby po informovanosti, ale z hlbokej emocionálnej zraniteľnosti.

Kultúre viny to vyhovuje

Spoločnosti postavené na poslušnosti potrebujú občanov, ktorí pochybujú o sebe. Namiesto zodpovednosti sa v nich pestuje vina. Nie sú všetci tzv.vinyhodní, ale všetci sú vinní. Taký človek sa nepýta, neprotestuje, nekladie si nároky, je oslabený neustále prítomným pocitom svojej viny ☹ Len prežíva v tieni, lebo verí, že svetla nie je hoden.

Rodiny, školy a cirkev často nevychovávajú k sebaúcte, ale k sebaspochybňovaniu. Dospelý, ktorý sa nikdy nestretol s bezpodmienečnou láskou, potom nedokáže rozpoznať, čo je zdravé a čo je zvrátené. A preto zostáva v pasci, ktorú mu nastavili iní.

Príklad: Mladý muž, ktorý vyrástol v prísne náboženskej rodine, vníma svoju sexualitu ako hriech. Nie preto, že by bol zvrátený, ale preto, že bol vychovávaný vo vinnej kultúre.

Súčasný jav: Politici a populisti čoraz častejšie zneužívajú vnútornú neistotu ľudí na manipuláciu. Namiesto ponuky riešení podsúvajú pocit viny a hľadanie nepriateľov. Človek, ktorý celý život veril, že chyba je v ňom, ľahko uverí, že chyba je teraz v „tých druhých“ – migrantoch, liberáloch, menšinách.

Cesta naspäť

Zmeniť to znamená pochybovať o tom najvnútornejšom hlase, ktorý hovorí: „Ty si zlý.“ Znamená to prestať veriť výrokom, ktoré človek počul ako dieťa … a začať ich nahradzovať pravdou, ktorú si musí objaviť sám. Život nie je len zlo. A človek nie je len vina.

Zranenie je realita. Ale nie osud. A aj skreslený pohľad sa dá napraviť, ak je dosť odvahy pozrieť sa na seba, na svet, na svoje okolie inak 💑