karol

Arizácia a slovenská kolaborácia – človek človeku vlkom 😞

Historička Hana Kubátová otvorila dvere do bolestivej komnaty slovenských dejín – do sveta bežných ľudí, ktoré počas vojnového Slovenského štátu písali vrchnosti. Niektoré listy žiadali, aby Židov odviezli čo najskôr. Iné sa pýtali, komu pripadne ich dom, posteľ, kabát či klavír. A boli aj také, kde si ľudia navzájom donášali – v takom množstve, že štát nestíhal vybavovať udania. Udali dokonca aj kňaza, ktorý v kázni kritizoval udavačstvo.

Kubátová týmto výskumom narúša mýtus o „nevinných Slovákoch“, ktorí len nevedome či zo strachu trpeli pod režimom. Realita bola horšia: Slovenský štát bol udavačský režim, kde ľudia vedome kolaborovali, túžiac získať niečo na úkor prenasledovaných.

Kresťanský nacionalizmus bez kresťanstva ☹

Oficiálnou ideológiou režimu bol „kresťanský nacionalizmus“, no ten sa zmenil na karikatúru kresťanstva.
Príkaz „miluj blížneho svojho“ sa zmenil na „miluj seba – a ostatní nech zmiznú“. Viera bola zneužitá na ospravedlnenie krádeže, nenávisti a chamtivosti.

Priživil sa na tom dokonca aj jeden slovenský spisovateľ, autor v mojom detstve asi najobľúbenejšej knihy – Zbojníckej mladosti ☹:

„Na základe udania Ľuda Ondrejova, ktorý napísal na vládu slovenskú, aby odvliekli z obchodu tých Židov, Jozefa a Maxa, Jozef bol môj otec, Max jeho brat, tak prišli z Ústredne štátnej bezpečnosti páni v kožených kabátoch,“ spomínala Lýdia Piovarcsyová-Steinerová, ktorá mala v tom čase deväť rokov.

Ako uvádza Ústredný zväz židovských náboženských obcí v SR v čase, keď sa začali deportácie, vyhlásil, že vo svojom podniku žiadnych Židov nepotrebuje a ohlásil ich úradom. „Prehlasujem, že vo svojom kníhkupectve nepotrebujem týchto Židov: Maxa Steinera, Jozefa Steinera, Žigmunda Steinera a Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov neutrpí obchod ani Slovenský štát nijakú hospodársku ujmu, lebo som si našiel náhradu v árijskej osobe pána Viliama Fábryho.“

Ústredný zväz pripomína, že Ondrejov týmto celej rodine de facto vystavil lístok do tábora smrti, kde sa ich životná púť aj skončila. Deportovali ich do koncentračného tábora v Osvienčime. „Moju mamu psy roztrhali a otec v ten istý deň, čo zahynula, tak išiel do plynu,“ povedala jedna z posledných členov rodiny, ktorí prežili. A bodka nakoniec … Ondrejov peniaze z tohto svinstva nakoniec aj tak len prepil!!!! ☹

Režim prebúdzal v ľuďoch to najhoršie – závisť, túžbu po pomste, schopnosť ospravedlniť si zlo ako spravodlivosť.
A sľúbil za to odmenu – židovský majetok. Ale to bola lož.

Štát vytvoril obraz obrovského židovského bohatstva, ktorý bol v rozpore s realitou.
Sľuby sa nikdy nenaplnili. Zostala po nich len morálna spúšť, vina a mlčanie.

A dnes? Opakuje sa história?

Kubátová upozorňuje, že paralely s dneškom treba robiť opatrne. Ale zároveň vidí podobnosti v rétorike niektorých politikov:

• Hľadanie nepriateľa, ktorý za všetko môže.
• Stavanie Slovenska do roly večnej obete.
• Útoky na konštruktívnu kritiku ako na „nenávisť“ alebo „rozvrat“.

Tieto slová sú nástroje. A slová vedú k činom. História nás učí, že morálny úpadok nezačína plynom v komorách, ale vetou v novinách a tichým súhlasom suseda.

Záver: Sme pripravení priznať si pravdu?

Z dejín sa nedá vyviniť. Ale dá a má sa z nich poučiť.
Aby sa to stalo, musíme si priznať pravdu – aj tú najnepríjemnejšiu.
Napríklad, že udávanie nebolo len počas komunizmu. Bolo aj počas slovenského štátu.

A keď dnes znovu počúvame reči o zradcoch, elitách, nepriateľoch a spravodlivých odmenách pre „našich ľudí“, treba sa vážne opýtať:

 Je už Slovensko pripravené poučiť sa zo svojej temnej minulosti? Je už na takom vyššom leveli, aby sa podobné zlo už nezopakovalo? ☹